Problém dnešného Grécka tesne pred štátnym bankrotom a záchranného kolesa v podobe e-valu už niekoľko mesiacov neopúšťa stránky novín, televízne a internetové spravodajstvo a diskusie. Koniec koncov, na Slovensku kvôli tomu padla vláda. Zodpovedným je Richard Sulík, zakladateľ pravicovo-liberálnej strany Sloboda a Solidarita a už bývalý predseda Národnej rady SR. Sulík a jeho strana odmietli podporiť účasť Slovenska na eurovale a vláda Ivety Radičovej stratila dôveru. Je právom euroskeptikov i eurooptimistov vnímať Richarda Sulíka a/ ako hrdinu, ktorý si stál za názorom alebo b/ ako vyvrheľa, ktorý má všetko na svedomí. Z divadelnohistorického pohľadu by mohla byť zaujímavou celková štruktúra tejto európskej politickej a ekonomickej (nedivadelnej) tragédie.
Politiku môžeme nazvať mytologickým systémom samým o sebe – Roland Barthes by snáď súhlasil. Politici, sprava či zľava, okolo seba vytvárajú spletité príbehy, báje, odvolá- vajú sa na svoje hrdinské činy pre dobro celého ľudského spoločenstva a stavajú sa do pozície ochrancov, bez ktorých by naše životy boli bezvýznamné a naše hlasy nevypočuté.
Prinášajú do nášho sveta poriadok a systém. Brusel, ale aj politické štruktúry Západu sa v posledných rokoch nebadane zmenili na antický Olymp, z ktorého nám, občanom, Únia zosiela zákony, stanovy, normy a iné zásadne smerodajné informácie. Vzťah medzi Európskou úniou a menšími, postsocialistickými krajinami nášho typu začína nadobúdať obrysy antickej drámy. Je vzťahom vyšších síl a obyčajného človeka, v ktorom by sme mohli začať tematizovať otázku slobodnej vôle a osudovej nevyhnutnosti.
Do tohto konceptu zapadá Richard Sulík ako Euripidov hrdina, ktorý spochybnil božskú, ergo európsku prozreteľnosť. Únia momentálne zápasí s najväčším zadĺžením od druhej svetovej vojny a euroskeptici á la Sulík naplno pociťujú krízu tak, ako Euripidovi súčasníci zažívali krízu v dôsledku nekončiacich peloponézskych vojen. Politici Európskej únie pripomínajú svojhlavých, egocentrických antických bohov a v dnešnom svete už akosi nevládne osudová nutnosť Ananké, ale slepá náhoda Tyché v nerozhodnej snahe zachraňovať banky (aj svoje politické životy) pred dramatickým krachom.
Richard Sulík sa teda rozhodol ísť proti bohom, narušiť zdanlivú rovnováhu svojou hybris a hlasovať proti eurovalu. Stal sa tak ešte kontroverznejším politikom ako doposiaľ bol. Na domácej pôde je poniektorými odmietaný a hanený, lebo zapríčinil pád dobrej „modrej“ vlády. Vonku je často chválený, pretože neustúpil a neprispôsobil sa väčšinovému názoru, aby ulahodil Bruselu. Cena? Chaos na domácej politickej scéne a neodvratný návrat Ficovej strany po pred- časných voľbách.
Otázne je, či možno takéto hrdinské vystúpenie a zásadovosť pozitívne hodnotiť aj v merítku širšieho – pateticky povedané – historického dopadu alebo ho prijať ako, na Slovensku aj v Európe, málo vídaný krok strany a jednotlivca v morálnom (politickom, programovom, predvolebnom...) súlade so svojím presvedčením. Ostáva však „dramatickým paradoxom“ súčasnej európskej, a západnej reality vôbec, že zachraňovaním „zadkov“ bankám zachraňujeme sami seba, a že zachraňujeme krajinu, ktorá položila základy celej európskej kultúry.