Absolventský ročník Katedry činoherního divadla tento rok predstavil mimo iných aj často inscenovaný titul ruskej klasiky Tři sestry. Minulý rok bolo súčasťou absolventského repertoára uvedenie Racka. Obidve tieto inscenácie majú okrem podpisu autora spoločné jedno – tradičný prístup k interpretácii textu. Zdá sa, že študenti radi siahajú po Čechovovi ako po autorovi, ktorý ponúka jedinečný potenciál pre javiskovú akciu a budovanie komplexných hereckých výkonov. Mnohí by sa mohli ohradiť, že od študentov očakávajú predovšetkým nové hodnoty a experiment. Načo ale znásilňovať text, ktorého sila spočíva v jeho jemných nevyslovených významoch? Načo búrať tradície, ktoré dnes majú stále toľko čo povedať?

Slovenský herec, režisér a pedagóg Martin Huba spolu s dramaturgičkou inscenácie Kateřinou Glogrovou (ktorá tento rok absolvuje štúdium réžie) vytvorili koncepciu, ktorá nahráva do noty všetkým odporcom divadelných konvencií. Dali prednosť zmysluplnému vedeniu hercov v duchu psychologických motivácií, vnútorného prežitku a vzájomnej súhry. Všetky repliky vskutku prehovárali z celku inscenácie a vytvorili sieť významov s veľkým vnútorným potenciálom, skrátka nezostali visieť vo vzduchu ako mechanické recitovanie naučeného. Podľa „mchatovského“ vzoru teda herci vytvorili jednoliaty celok, a nie sériu sólovýkonov, ako to bohužiaľ často býva. Dôležitá bola ich súhra, podtextové významy a mimojazyková komunikácia. Čo viac si človek môže priať pri čechovovskej inscenácii!

Herci prichádzajú na scénu už počas usádzania divákov a sú akoby „na skúške“ - opakujú si svoje repliky s textami v ruke, rozprávajú sa spolu a dohadujú. Skúška veľmi plynule (aj vďaka dômyselnej hre s osvetlením) prechádza do samotnej hry. Rovnaký princíp je použitý aj po pauze a v závere, kedy si herci opäť skúšajú tie isté repliky, ako na začiatku. Tým sa, podobne ako v absurdnej dráme, ich nezmyselné konanie (či nekonanie) zacyklí v jednom bode. Niet cesty vpred, niet riešenia situácie, čas je najväčším nepriateľom postáv – čas a jeho bolestné trvanie. Navyše dáva tento rámec možnosť nahliadnuť dianie akoby „zvonka“, odpútať sa od víru udalostí a racionálne sa nad ním zamyslieť.

Scéna takisto neprináša žiadne veľké nóvum, pozostáva zo stolov, stoličiek a klavíra, občas sa tu objavia aj dve postele. Zaujímavé je umiestnenie skrine vzadu na scéne, ktorá zároveň slúži ako vchod pre hercov. Kostýmy ladené v čiernobielych tónoch sú podporením tradičnej čechovovskej indiferentnosti postáv. Jedine táto šeď môže nechať plne vyznieť významy, ktoré sú ukryté hlboko v texte. Akákoľvek neadekvátna štylizácia by ich prekryla a divák by nemohol odhaľovať všetky nuansy. Jedine Nataša sa tu objaví vo farebných kostýmoch, vďaka čomu sa už vizuálne odlišuje od ostatných postáv.

Z hereckého ročníku dominovala kvalitou výkonov predovšetkým mužská časť súboru. Najmä Petr Borovec v postave Kulygina a Adam Kraus ako Solený vytvorili zaujímavé charaktery s výraznými významovými odtieňmi. Kulygin, často vnímaný ako „malý muž“, skrachovanec, ktorý žije iba pre svoju prácu učiteľa a manželku Mášu, sa v Borovcovom podaní zmenil na hrdého a cieľavedomého človeka. Mášine vrtochy a zálety rozhodne netoleruje, naopak, v manželstve má pevnú ruku on. Repliky, ktoré odkazujú k jeho vedomému prehliadaniu nepríjemných faktov, nehovorí zlomene, nesnaží sa nimi zachrániť krachujúce manželstvo, ale dáva do nich uštipačný a mierne hrubý tón. To, čo v texte čítame ako jeho vlastné poníženie, je naopak v Borovcovom podaní ponižovaním Mášy a predhadzovaním jej morálnych pokleskov.

Adam Kraus vytvoril Soleného s patričnou dávkou hrubosti a agresivity, na ktorú sme už pri jeho výkonoch zvyknutí (nie náhodou sme ho v inscenácii Peer Gynt mohli vidieť v postave desivého Knofl ikářa či V houštinách měst ako úlisného pasáka). V tomto prípade je tento štýl viac ako vhodný – Krausov Solený vskutku vzbudzuje strach a nepríjemnú úzkosť, nie je to len vonkajšia maska, ale črta, ktorá preniká všetkými jeho výrazovými prostriedkami, pri jeho výstupoch zapĺňa celú scénu a pohlcuje hľadisko. V opozícii k nemu stojí nonšalantný a uhľadený Veršinin, lámač sŕdc a gentleman. Z ročníka bol do tejto roly podľa všetkých očakávaní obsadený Jan Hušek s jeho veľmi príjemným prejavom elegána. Napriek tomu na mňa pôsobil Hušek v tejto úlohe priveľmi chlapčensky a neskúsene. Veršininova zvodnosť a nonšalancia by mala ísť ruka v ruke s jeho životnými skúsenosťami, mal by pôsobiť omnoho dôstojnejšie a zrelejšie.

Jan Ťoupalík sa v úlohe Andreja Prozorova držal zavedeného vzorca. Vytvoril postavu labilného a neschopného muža, ktorý sa nedokáže vysporiadať so svojimi povinnosťami. V tejto rovine obstál a držal sa jej počas celého predstavenia bez jediného zaváhania, škoda len, že sa viac nepohral s budovaním rozporov postavy Andreja. Barón Tuzenbach Mareka Adamczyka je srdečný a nesmelý muž plný lásky k Irine. Adamczyk trochu zaváhal v scéne svojho odchodu na súboj, ktorú zahral bez väčšieho vzrušenia a ochudobnil tak výstup o dramatickosť. Na druhej strane mohlo ísť o súčasť „odstupu“, ktorý je daný už rámcom divadelnej skúšky a inscenátori v tomto výstupe chceli nechať viac priestoru pre objektívnu interpretáciu. Tak či onak je škoda, že práve táto pasáž emocionálne nestrhla publikum. Mužskú časť súboru uzatvára hosťujúci Kryštof Mende ako Ferapont. Je až neuveriteľné, ako Mende dokázal do tak malého priestoru vtesnať tak obrovský komediálny potenciál. Jeho výkon sa stal dôkazom, že nie je nutné do postavy starca obsadiť starca, ale talentovaného herca. Pôsobí trocha spomalene, prihlúplo, no vyrovnane. Všetko dianie ide mimo neho, slabo počuje, pri svojich replikách sa zadrháva a mení výšku hlasu, čo sa v spojení s jeho chudou a vysokou postavou stáva odľahčením nekonečných tragédií postáv.

Ženská časť súboru už bola o niečo menej pútavá. Klára Krejsová ako Natálie v tejto postave nenachádzala žiadne rozpory či hlbšie významy. Svoj výkon vybudovala prvoplánovo a vytvorila jednorozmernú postavu hlúpej a otravnej ženy nízkych mravov. Navyše táto jej póza bola len povrchová, samotná herečka sa s ňou nedokázala dostatočne stotožniť, čoho výsledkom je veľmi okatý pokus o štylizáciu. No Čechovove postavy sa nemôžu budovať na základe naučenej formy, štruktúry vonkajších prejavov. Možno keby sa v postave snažila nájsť aj iné charakterové črty, dokázala by viac preniknúť do podstaty svojej roly.

Máša je ako jedna z troch sestier často považovaná za jednu z najtragickejších postáv u Čechova. Adéla Petřeková sa ale vyhýbala takejto jednostrannej interpretácii postavy, predstavila ju ako nestabilnú a mierne lascívnu ženu s vrtochmi. Svojho muža si neváži, pretože sa s ním nudí, a preto zúfalo hľadá vzrušenie a emócie, ktoré sa z jej manželstva už dávno vytratili. Výstupy, kde Máša dostáva najväčšie rany a potupu, ale Petřeková hrá s veľmi kŕčovitou hystériou, ktorá hraničí s paródiou. Napriek tomu ale oceňujem, že v postave našla viac vrstiev. Zaužívaných interpretácií sa držali Ivana Krmíčková v postave Olgy (v alternácii s Michalou Ďurišovou) a Markéta Frösslová ako Irina. Krmíčková pôsobila predovšetkým rozumne, vyrovnane a umiernene, Frösslová zasnene, jemnocitne a idealisticky. V krátkych výstupoch Anfi sy sa predstavila aj Michala Ďurišová (v alternácii s Ivanou Krmíčkovou), trochu nesmelo imitujúc starenu.

Ako to už u Čechova býva (a vďaka Bohu za to!), gro inscenácie je prenesené na herecký súbor. Až na pár nedokonalostí v jednotlivých výkonoch inscenácia prekvapila veľmi intenzívnou súhrou. Herci hrali predovšetkým spolu, svojimi výkonmi budovali celok a medziľudské vzťahy. Vo väčšine prípadov nechali herci svoje postavy a ich motivácie nedoriešené, čím ale nevznikal zmätok či nesústredenosť, ale naopak pútavá hra s publikom. Na záver teda môžem povedať jediné: ako dobre, že sa nepokúsili o experiment...