Depozitár spomienok

Päťdesiate roky minulého storočia sú v československom kontexte dobou poznačenou budovaním socializmu. Naša verzia pokusu o realizáciu niečoho, čo sa doposiaľ zdá byť jednou z najväčších ľudských utópií, so sebou namiesto očakávanej všeobecnej spokojnosti a rovnosti priniesla hlavne strach a neistotu, v lepšom prípade apatiu. Nielen pre uchovanie národnej pamäte prinieslo túto tému na javisko Slovenské komorné divadlo v Martine.

Jednou z najpozoruhodnejších výpovedí o období nasledujúcom po tzv. víťaznom októbri sa stala kniha Žo Langerovej Vtedy v Bratislave s podtitulom Môj život s Oskarom L. Hoci v slovenskom preklade vyšla až v roku 2007, kedy vyvolala silné ohlasy a stala sa Knihou roka, po prvýkrát vyšla v angličtine už v roku 1979. Manželka Oskara Langera, ľavicového intelektuála, ktorý bol odsúdený ako svedok vo vykonštruovanom procese s Rudolfom Slánským, začala písať túto knihu po emigrácii do Švédska už v lete roku 1968. Zaznamenáva v nej myšlienky a udalosti zo svojho života v Československu hlavne po zatknutí jej muža (1951), kedy sa pre vládnucu stranu stala nežiaducou, až „nebezpečnou“ osobou a bola odsunutá na okraj spoločnosti. 

Langerovej kniha vznikla z mnohých denníkových zápiskov. Ich spojením vytvorila autorka takmer jednoliaty text zachytávajúci veľkú časť svojho života. O rozličných udalostiach píše bezprostredne a čitateľ na nich nazerá prostredníctvom jej vlastnej optiky. Autorka, tak ako to už v denníkoch býva, otvorene vyjadruje svoje myšlienky a zdieľa svoje názory. Zaujímavosť a príťažlivosť Langerovej (nielen ako dramatickej osoby) spočíva práve v jej psychickej sile, inteligencii a životných postojoch. V mladosti veselé dievča nadšené pre ideu socializmu a komunizmu, oddané svojmu manželovi aj na základe jeho hlbokej viery v nový režim, sa postupne mení na ženu čoraz skeptickejšiu voči realite. Žo veľmi rýchlo pochopila, že vysnívaný komunistický svet je niečo úplne iné ako to, čo sa dialo v Československu. Pokusy o otvorenú diskusiu s manželom, stále neochvejne presvedčeným komunistom, končili neúspešne a jej láska voči nemu mizla spoločne s jej presvedčením, že trpia pre lepšie zajtrajšky. Keď sa Oskar takmer bezdôvodne dostal do väzenia a Žo zakúsila najtvrdšie praktiky vládnucej strany, bolo jej jasné, teória a prax socializmu sú úplne odlišné.

Dramaturg a dramatik Peter Pavlac pripravil divadelnú adaptáciu tejto knihy a nie je prekvapivé, že ju v minulom roku uviedlo práve Slovenské komorné divadlo v Martine. Scéna v srdci Slovenska totižto pravidelne do svojho repertoáru zaraďuje tituly vypovedajúce o dejinách svojej krajiny. K jednotlivým témam však spravidla pristupuje inovatívne, ide väčšinou o autorské projekty nazerajúce na významné osobnosti z netradičného uhla. Napríklad v inscenáciách A budeme si šepkať či Čím tichší tón, tým lepšie ponúkol režisér Kamila Žiška krehké a poetické pohľady do životov slovenských spisovateliek a spisovateľov z prelomu 19. a 20. storočia. K dvadsiatemu výročiu Nežnej revolúcie tu uviedla dvojica Michal Ditte (autor) a Iveta Ditte Jurčová (réžia) inscenáciu Nežná, kde prostredníctvom osudu jednej rodiny nastolili otázku významu a dopadu revolučného roka na našu súčasnú spoločnosť. Významné osobnosti Slovenska pripomína aj v tomto čase už päť dielov divadelného sitcomu www.narodnycintorin.sk v réžii Doda Gombára. Ten zobúdza hlavne literárnych velikánov z večného spánku a ako posmrtné príšerky ich vrhá do komických situácií. Okrem nenásilne edukačného charakteru má každá zo spomenutých inscenácií výrazné umelecké kvality, či už ide o netradičné spracovanie samotnej témy, alebo o osobitú režijnú koncepciu toho ktorého režiséra. V sezóne 2011/2012, inscenáciou Sedem dní do pohrebu, divadlo načrtlo novú dramaturgickú líniu adaptácií autobiografických románov slovenských autorov. Ich prostredníctvom sa primárne zameriava na reflexiu doby, v ktorej dané osobnosti žili. Po príbehu Zory Jesenskej, v 70. rokoch „zakázanej“ prekladateľke, prerozprávanom jej manželom Jánom Roznerom (autorom rovnomenného románu, a teda predlohy inscenácie), sa na líniu napája aj Vtedy v Bratislave. Na oboch inscenáciách s divadlom spolupracoval Pavlac ako autor adaptácie, Jozef Ciller ako scénograf a úlohy Jesenskej aj Langerovej stvárnila herečka Jana Oľhová.

Subjektivitu Langerovej knihy sa podarilo Pavlacovi do adaptácie preniesť tak, že z autorky urobil akoby hlavnú rozprávačku celého príbehu. Hoci ju k rozprávaniu pobádajú jej dcéry, Táňa a Zuzka, skoro zistíme, že v adaptácii a inscenácii je to ich hlavnou funkciou: hlavne v prípade Táne repliky slúžia skôr ako kľúč k otvoreniu Žoinej pamäte, než ako súčasť deja. Pavlac adaptáciu rozdelil do troch častí – v prvej sa matka rozpráva s mladšou Táňou počas dlhej cesty autom z Bratislavy do Švédska v auguste 1968. Druhá sa odohráva o čosi neskôr, už na severe Európy, počas toho ako sa Žo snaží presvedčiť staršiu Zuzku, aby ostali v emigrácii. Nakoniec sú všetky tri spolu a naplno preciťujú voľnosť a pokoj severskej krajiny, v ktorej sa rozhodli stráviť zvyšok svojich životov. Oproti knihe, kde sú dcéry iba súčasťou Žoinho rozprávania, v adaptácii „ožívajú“. Dostávajú vlastný priestor a stávajú sa z nich celistvejšie postavy. V knihe Langerová opisuje svoje dcéry ako najhlavnejší dôvod, prečo žiť a ich prítomnosť jej v ťažkých chvíľach dodáva silu a vieru. Pripomína jej, že na svete existuje ešte aj neha a láska. Vyzdvihnutím Táne a Zuzky a ich prítomnosťou na javisku akoby Pavlac zdôraznil, že bez nich by tento príbeh pravdepodobne mal úplne iný, značne tragickejší koniec. Zatiaľ čo kniha ich zachytáva ako deti a teenagerky, v dramatizácii sú už dospelé a schopné pochopiť význam a príčiny udalostí prežitých v detstve. Žo konečne dostáva priestor vysvetliť pozadie zážitkov z minulej doby a vykresliť situácie v ich celistvosti. 

Pavlac z objemnej knihy vynecháva nemnoho zážitkov, pričom sa zameriava najmä na tie, ktoré ilustrujú absurditu doby päťdesiatych rokov. Dielo tak obsahovo korešponduje s dramaturgickou líniou spomenutou vyššie a môže slúžiť ako alternatívna učebnica dejín. Ďalšou výraznou líniou v adaptácii (rovnako ako aj v jej predlohe) je vyvíjajúci sa vzťah Žo k Oskarovi. Láska Žo meniaca sa v súcit a neurčitá oddanosť či zotrvačnosť citov voči manželovi však úzko súvisia s režimom a jeho zásahmi do života tejto dvojice.

V režijnej koncepcii Patrika Lančariča je najvýraznejšou zložkou herectvo. Naša pozornosť sa sústreďuje prednostne na hlavnú postavu, okolo ktorej je vystavaná celá inscenácia. Žo sa po väčšinu času nachádza v strede javiska a rozpráva nám svoje zážitky. Tie sa nej akoby opätovne vynárali v pamäti a ona ich vďaka skupine hercov, meniacich sa v postavy podľa potreby, prežíva znova. S odstupom času však nad udalosťami získala nadhľad a preto ich dokáže triezvo komentovať. Jana Oľhová stvárňuje Žo ako pragmatickú a inteligentnú ženu s realistickým pohľadom na svet. Jej herectvo má réžiou dané dve polohy. Herečka ich dokáže striedať ľahko a plynule, rozdiely v nich sú však rozoznateľné. 

Prvá prevláda, keď Žo vyjadruje svoje názory, napríklad, pri rozprávaní o pobyte v Amerike, alebo kritizovaní Oskarovej zaslepenej oddanosti komunizmu. V komentujúcej pozícii „staršej“ Žo Oľhová využíva civilné herectvo, ktoré je jej vlastné. Takýto prístup posilňuje jednotlivé výpovede a nepostráda ani iróniu, čím postave dodáva reálne rozmery. Herečka ju využíva aj v tretej časti inscenácie, kedy s dcérami myslia skôr na budúcnosť a len na chvíľu zaspomínajú na minulosť, hlavne na Oskara. Oľhová sa pri rozprávaní napríklad ležérne oprie o stôl, prirodzene gestikuluje, akoby príbeh hovorila známemu počas bežnej schôdzky. Nevyhýba sa však emóciám, pri ohliadaní sa za vlastnou minulosťou mnohokrát tlmočí nostalgiu či sklamanie. 

V scénach, kde vstupuje do spomienok ako ich aktívna účastníčka, je emocionálna angažovanosť Žo výraznejšia. Oľhová však dokáže potupu a smútok Langerovej vyjadriť bez čo i len štipky pátosu, v jej herectve je naopak prítomná silná dôstojnosť a oddanosť životu. To neznamená, že by Žo interpretovala ako „železnú“ ženu, práve naopak, v tejto polohe sa Oľhová s postavou stotožňuje a v jej herectve prevláda neistota, do väčšej miery sa poddáva emóciám, vniká teda priamo do situácií a stráca od nich odstup. V jednej z mnohých sugestívnych scén ju k slzám dojme priateľské gesto známej (Ľubomíra Krkošová), ktorá sa dozvedela o jej žalostnej situácii a jednoducho Žo priniesla bochník chleba a kúsok syra. Bez zbytočných slov si uprostred prázdnej izby nového „domova“ padnú do náruče a vzlykajú.

Javisko je počas celej inscenácie úplne odhalené, takmer prázdne a čierne. Pôsobí chladným a neosobným dojmom. Naľavo vidíme technické nástroje (stojany, mikrofóny), piano a vpredu veľký stôl, napravo je okrem troch drevených stolov s mikrofónmi niekoľko vešiakov s oblečením. V obrovskom tmavom priestore postupne, jedna po druhej ožívajú jednotlivé spomienky, hlavne tie z času Oskarovho väznenia. Šestica hercov (Eva Gašparová, Ľubomíra Krkošová, Nadežda Vladařová, Jaroslav Kyseľ, František Výrostko a Michal Gazdík) na seba preberá úlohy podľa potreby – z vešiaka na okraji javiska si vyberú správny kostým a prichádzajú k Žo už ako konkrétne postavy. Napríklad Gazdík a Výrostko si v jednom momente oblečú dlhé baloňáky, na javisko zhora spadnú rozhádzané papiere – scéna sa mení na Žo a Oskarov byt, prehľadávaný príslušníkmi ŠTB v kabátoch a do čela zrazených klobúkoch. Neskôr, keď sa Žo snaží nájsť spôsob ako Oskarovi pomôcť, obracia sa na mnohých známych. Oľhová najprv opisuje okolnosti danej návštevy a potom do nej priamo vstupuje, spolu s inými postavami. Rozpráva, prečo sa rozhodla kontaktovať Oskarovu sekretárku. Následne sa na scéne v tejto role objavuje Vladařová a Oľhová ako Žo z toho obdobia sa od nej márne snaží zistiť, prečo jej manžela odvliekla polícia. Prechody medzi javiskovou prítomnosťou a minulosťou sú zreteľné, no nenarušujú kontinuitu celej inscenácie. Práve naopak. Vyprázdnený priestor javiska sa stáva pomyselným depozitárom, kde sú uložené Žoine spomienky, ktoré sú zároveň svedectvami jedného z najkrutejších období našich dejín. Ako diváci do tohto priestoru vstupujeme a sme sprevádzaní jeho najoprávnenejšou osobou. Zdá sa, že hlavným Lančaričovým zámerom bolo pripomenutie našej minulosti. Inscenáciou poukazuje aj na to, ako rýchlo sa dobrý zámer môže vyvinúť v nezastaviteľnú ničiacu mašinériu. Hoci sa nám táto doba zdá byť pomerne vzdialená, delí nás od nej iba približne 60 rokov. Mnohí vysokopostavení členovia strany stále žijú, nemálo z nich vyšlo z celej záležitosti bez akéhokoľvek trestu a my postupne na túto kapitolu našich dejín hľadíme s menším záujmom, čo časom môže viesť k zjednodušeniu jej významu a charakteru. Lančarič udalosti interpretuje prostredníctvom priamych svedectiev Langerovej. Nič neidealizuje, ale ani zbytočne nedramatizuje. V inscenácii sa stávame svedkami mnohých udalostí, ktoré sa pred nami odohrávajú akoby boli púšťané zo záznamu na filmové plátno. Vďaka odstupu od zobrazovaných scén tak režisér neapeluje prvoplánovo na naše city a necháva nás utvoriť si vlastný názor aj na samotnú Žo.

Priamym kontaktom s minulosťou sú aj dobové videoprojekcie premietané na zadnú stenu. Na začiatku vidíme zábery Bratislavy, mesta, kde Žo bývala. Sú tam ľudia na námestí pred divadlom, električky... a tanky. Nasleduje scéna odohrávajúca sa v lete 1968, kedy Žo a Táňa okupované mesto opúšťajú. Projekcia podfarbuje dianie na scéne a dáva divákovi možnosť vidieť reálne obrazy tejto doby. Veľmi funkčne je neskôr na scéne premietaný záznam Oskara vypovedajúceho na súde. Je súčasťou Žoinej spomienky na deň, keď výpoveď vyšla aj v tlači. Pri stoloch sedia jej kolegovia a bez slova, s nepriateľským naladením hľadia na záznam. Po jeho konci zlostne gánia na Žo a zaujímajú voči nej odmietavý postoj. Ešte v ten deň ju prepustia z práce.

Pozoruhodné sú aj scény, kedy šesť hercov vystupuje ako „kolektívna postava“, napríklad keď sedia za stolmi ako kolegovia Žo v práci, odkiaľ ju práve vyhodili. Nik z nich nevytŕča, všetci sa rovnako tvária, rovnako predstierajú, že o ničom nevedia. V podobných scénach je skupinka metaforou na spoločnosť tej doby: mĺkvi, bez prejavov emócií, navonok všetci spolu. Oľhová s nimi v takýchto scénach neprichádza do priameho kontaktu, zväčša sa nachádza na opačnej strane javiska, no rečou tela a mimikou tlmočí svoj nesúhlasný názor na ich konanie. Aj vo chvíľach, keď mlčala, bola jej prítomnosť citeľná a divák vedel, že dianie na scéne sa vzťahuje na ňu.

Z dvoch dcér viac vyniká Zuzka v podaní Kamily Antalovej a to hlavne v druhej časti inscenácie. Žo sa snaží presvedčiť dcéru aby sa do Československa už nevrátili a ostali vo Švédsku, kde je momentálne Zuzka na speváckom turné. Ako argumenty jej pripomína všetky strasti, ktoré tam zažili, no tvrdohlavá dcéra je proti. V prvej scéne ju vidíme spievať vo vyvýšenom výklenku na zadnej stene. Má dlhé trblietavé večerné šaty (kostýmy Jana Kuttnerová), dlhú tmavú parochňu a výrazný make-up. Oproti ostatným, civilným kostýmom v inscenácii, je tento frapantný a výrazne vytŕča. Zuzka je teda zobrazená ako úspešná žena, umelkyňa. Vypracovala sa sama, nie však v komunistickej strane – čo bolo v tej dobe najčastejšie pole pre úspech –  ale v hudobnej sfére. Má kariéru aj rodinu a nepotrebuje už matkine rady. Antalová Zuzku interpretuje ako sebavedomú ženu, používa rozhodný tón hlasu a jasné odmietavé gestá. Neskôr, keď Zuzka pod ťarchou matkiných spomienok na všetky krivdy mení názor, je Antalová pokojnejšia a zmäkne v hlase aj celkovom výraze. Táňa je v istom zmysle jej opak. Zuzana Rohoňová ju stvárňuje ako stále trochu detskú, veselú a optimistickú mladú ženu. Trochu strnulo pôsobí v začiatku inscenácie, keď sa Žo pýta na pobyt v Amerike. Jej úsečné otázky znejú umelo a sú nevyvážené s matkinými odpoveďami. Samozrejme ide o problém vyvstávajúci už z textu adaptácie, no ani herečke sa nepodarilo tento nepomer vyrovnať.

Kým prvé dve časti inscenácie sa ohliadajú do ťaživej minulosti, tretia, odohrávajúca sa vo švédskej knižnici, prináša nové nádeje a očakávania. Javisko je zaplnené stolmi z čitárne s horiacimi sviečkami v bielych papierových svietnikoch. Malé biele svetlá lemujú aj zadnú stenu, čím vytvárajú pokojnú a čistú atmosféru. Celý priestor pôsobí odrazu príjemne. Tri Langerové sú konečne spolu, v krajine, kde im nehrozí žiadne nebezpečenstvo, s vyhliadkami do budúcnosti. Hovoria aj o minulosti, hlavne o Oskarovi, ktorý zomrel šesť rokov po prepustení z väzenia (1968). Žo sa teraz už dospelým dcéram zveruje s nezhodami v partnerskom živote, spomínajú na obdobie, keď sa ich otec vrátil z väzenia a bol v rozpore s výchovou, akú matka dcéram poskytla. Snažil sa ich prevychovať v súlade so socializmom, no bolo už neskoro. Na tieto spomienky už pozerajú s humorom. Konečne našli miesto, kde sa môžu nadýchnuť sviežeho vzduchu a začať novú, šťastnú kapitolu svojho života. Táto časť je oproti prvým dvom oveľa pokojnejšia, ba až monotónna. Po búrlivých udalostiach z prvej časti inscenácie sledujeme rozhovor trojice pohybujúcej sa poväčšine iba v prednej časti javiska. Dozvedáme sa ako sa sem postavy dostali a čo plánujú ďalej. Žo prináša rukopis svojej knihy, plánuje ju vydať, v čom ju dievčatá úprimne podporujú. 

Nádej v závere inscenácie však nijak nezmierni krutosti spôsobené patvarom vysneného režimu a jeho konkrétnymi vykonávateľmi. Život Žo Langerovej je pôsobivou ukážkou ľudskej sily a odhodlania a zároveň mementom pre spoločnosť každého veku. Inscenácia pomáha pôvodnému autorkinmu textu zasiahnuť širšie obecenstvo, no zároveň Langerovú neidealizuje. Pečať jej osobnosti citeľnú už v zápiskoch sa Lančaričovi podarilo zachovať aj na javisku, čo podporil aj skvelý herecký výkon Jany Oľhovej. Tvorcovia veľmi citlivo a s rešpektom pretvorili dielo do divadelného tvaru, aj keď v konečnom výsledku je inscenácia trochu nevyvážená. Jej najhodnotnejšou časťou ostáva spomínaný „depozitár spomienok“, ktorý by mal každý divák aspoň do istej miery prijať za svoj a to hlavne v časoch, kedy sa dejiny opäť zauzľujú a nielen do Švédska, ako Žo v šesťdesiatom ôsmom, ale aj do našich krajín prichádzajú vlny utečencov, ktorí prchajú pred neznesiteľnou situáciou vo svojich domovoch.

Vtedy v Bratislave

Autor: Žo Langerová
Dramatizácia: Peter Pavlac
Réžia: Patrik Lančarič
Dramaturgia: Monika Michnová
Scéna: Jozef Ciller
Kostýmy: Jana Kuttnerová
Hudba: Vladislav Šarišský
Hrají: Jana Oľhová, Kamila Antalová, Zuzana Rohoňová, Eva Gašparová, Ľubomíra Krkošová, Nadežda Vladařová, Michal Gazdík, František Výrostko, Jaroslav Kysel

Premiéra: 6.11.2015 ve Slovenském komorném divadle