DIVADLO mezi KORONAVIREM a vlastní REPRODUKOVATELNOSTÍ

   Od samotného počiatku pandémie bolo viac než zrejmé, najmä pokiaľ išlo o veľké inštitucionalizované divadelné domy s medzinárodným renomé, že divadelná obec si plne uvedomuje fakt nutnosti aj napriek všetkým prekážkam naďalej napĺňať svoju sociálnu funkciu a povinnosti vyplývajúce z nej. Divadlo ako také, obzvlášť v európskom kontexte, reprezentuje a prehodnocuje hodnoty našej civilizácie. V zásade sa (bezpochyby však nie vždy) podieľa na kultivácii človeka a jeho osobnosti prostredníctvom kritického prístupu k sebe samému. Všeobecné nálada a povedomie nesúce sa naprieč umeleckými kruhmi západného sveta jasne postulovali: udržať kontinuitu napĺňania spoločenskej funkcie divadla navzdory tomu, že sa tak nemôže diať tradičným, jemu najvlastnejším spôsobom, a teda hic et nunc.  

                Národní divadlo Praha vypracovalo manifest Kultura je národ, prostredníctvom ktorého sa hlási k svojej historickej zodpovednosti za Čechov ako etnickú skupinu a započalo s živými vysielaniami diskusií na rôzne spoločenské témy na YouTube kanály Činohry ND. Za jeden z najzdarnejších prípadov môžeme bezpochyby považovať ansámbel ikonického berlínskeho divadla Schaubühne am Lehniner Platz, ktorý začal do jedného týždňa od zákazu prítomnosti občanov na kultúrnych podujatiach na území Spolkovej republiky Nemecka s realizáciou prepracovaného a mnohotvárneho online-programu. 

        Počas prvého mesiaca pandémie zverejňovalo divadlo Schaubühne na svojej oficiálnej internetovej stránke pod vedením dlhoročného umeleckého šéfa Thomasa Ostermeiera záznamy inscenácií šesť krát do týždňa s výnimkou nedele. Ja osobne, na rozdiel od mnohých zarytých odporcov digitálneho zaznamenávania divadelného umenia, som tento spôsob kompenzácie vrúcne uvítal. Mám silné pochyby, že ešte niekedy budeme mať možnosť zoznámiť sa v tak krátkom čase s tak obrovským množstvom produkcií umeleckej inštitúcie, ktorá mnohokrát počas svojej existencie doslova písala divadelné dejiny. V online programe bolo možné vypozorovať tri základné dramaturgické línie. Prvú by sme mohli nazvať propagáciou súčasného repertoáru, z ktorého sme mali možnosť zhliadnuť napríklad adaptácia románu Virginie Woolfovej Orlando v réžii Katie Mitchell či dramatizáciu diela rakúskej klasickej literatúry Netrpezlivosť srdca od Stefana Zweiga, v réžii Simona McBurneyho. V rámci druhej línie boli pravidelne sprístupňované záznamy inscenácii, dnes už legendárnych režisérov, Petra Steina a Klausa Michaela Grübera, ktorí v 70-tych a 80-tych rokoch minulého storočia priviedli Schaubühne na vrchol divadelnej tvorby nemecky hovoriacich krajín a následne ku svetovej sláve. Najväčšmi stáli v tejto súvislosti za pozornosť ikonické Antikenprojekten (Antické projekty), pozostávajúce zo Steinovho cyklu Oresteia a Grüberových Bakchantiek. Tu je potrebné si plne uvedomiť výnimočnosť možnosti zhliadnuť divadelné diela podobného charakteru, ktoré sú z dnešného uhlu pohľadu na vývoj európskeho divadla už historickým prameňom. Treťou líniou sa stal prierez režijnej tvorby Thomasa Ostermeiera za posledných dvadsať rokov jeho pôsobenia na tejto umeleckej scéne. Online-diváci mali možnosť pozrieť si takmer všetky z jeho najúspešnejších, cenami ovenčených produkcií. Po väčšine išlo o spracovanie klasických diel dramatickej literatúry — Ibsenova Hedda Gablerová, Büchnerov Woyzeck, Shakespearov Hamlet a Richard III či adaptácia Fassbindrovho filmového scenára Manželstvo Marie Braunovej. Mnohé z uvedených nahrávok, mnohokrát zachytávajúcich skutočne prelomové či inak významné inscenácie európskej divadelnej tvorby, sú po väčšine uložené v archívoch svojich domovských umeleckých inštitúcií a na verejnosť sa dostanú iba veľmi zriedka.

           Na prelome apríla a mája boli internetové platformy už dávno preplnené prehršlom záznamov od “poloprofesionálnych” pracovných videí (zachytávaných na jeden statický záber počas bežnej reprízy) až po špeciálne filmové verzie natáčané bez divákov, častokrát dokonca mimo pôvodné scénické priestory konkrétneho divadla. To všetko mali ľudia možnosť vychutnať si z pohodlia svojej obývačky a s ohľadom na československý trend zdržanlivosti voči akémukoľvek výraznejšiemu míňaniu financií na kultúru dokonca ZADARMO. Miestami nebolo možné sa ubrániť dojmu, že z divadla — neopakovateľného a v dobe masových médií a digitálnej reprodukcie skutočne špecifického fenoménu, vznikajúceho medzi dvoma zúčastnenými stranami zdieľajúcimi rovnaký časopriestor — sa stávala konzumná záležitosť na báze reprodukovateľnosti produktu, charakteristického pre dnešnú technologizovanú (post)modernú spoločnosť. Na povrch sa čoraz viac vynárali otázky problematizujúce umeleckú hodnotu a samotnú podstatu (digitálne) reprodukovaného divadelného diela a jeho elektronického šíreného v hromadnom merítku. Okrem najčastejšie skloňovanej absencie živosti a kontaktu v zmysle už vyššie spomínaného hic et nunc, udrela takzvane “na správnu strunu” hlavne výtka vymedzujúca sa voči deformácii prirodzeného divadelného komunikačného kódu. Ten sa pri obrazovom zaznamenávaní divadelného aktu posúva do roviny interpretovania interpretovaného.

    Plodnými a pozoruhodnými príspevkami k tejto problematike, ktoré sa s bezprecedentnou (pre divadla dvojnásobne!) situáciou vyrovnávali po svojom, boli novovznikajúce medzné performatívne útvary. Mníchovské divadlo Müncher Kammerspiele organizovalo na spestrenie online-programu, pozostávajúceho predovšetkým z divadelných záznamov, každú stredu live-cam performance. Pri tejto príležitosti sa protagonisti prihovárali divákom (každý z vlastného príbytku) skrz konferenčný videohovor, kde odohrávali textové úryvky, buď z už známych divadelných predlôh alebo nové autorské texty, v interpretácii vzhľadom k aktuálnej situácii a vyjadrovacím možnostiam (nástrojom). Opísaný postup účtuje s úskaliami digitálneho zaznamenávania divadelných útvarov novým spôsobom, nakoľko je zo svojej podstaty zakotvený v kyberpriestore. Absencia živého kontaktu či ťažko prekonateľný problém “oka kamery” prítomného na scéne tak v tejto súvislosti z časti postrádajú význam. 

            Mnohí divadelní priaznivci si v období pandémie znova a skutočne plnohodnotne uvedomili jedinečné špecifiká našej umeleckej sféry a razantne odmietali v izolácii využívať všetky alternatívne možnosti kultúrneho vyžitia, nakoľko im pripadali nezmyselné. Našlo sa však aj nemálo takých (patrím medzi nich napríklad aj ja), ktorí sa rozhodli plne zosožiť bohatú medzinárodnú paletu divadelných počinov (nezriedka uvádzaných až neuveriteľne veľkoryso s anglickými či francúzskymi titulkami) k zhliadnutiu takých diel, ku ktorým by za normálnych okolností nemali či už z finančných, jazykových či geografických dôvodov žiaden prístup. Od 11. mája je v Českej republike v platnosti povolenie prítomnosti občanov v divadlách a na kultúrnych akciách v obmedzenom režime do 100 osôb, a aj to za sprísnených hygienických podmienok. Väčšine umeleckých súborov sa samozrejme ani napriek týmto zmenám neoplatí opäť vrátiť na javiská. Rozvolňovanie opatrení však stále napreduje v poslednom májovom týždni predsa len obnovilo niekoľko menších umeleckých scén ako napríklad divadelný spolok JEDL či divadlo Ungelt svoju činnosť. Momentálne je ovzdušie plné intenzívneho očakávania a hladu po výnimočnosti okamihu, kedy opätovne dôjde k znovuzjednoteniu divadelníkov a ich divákov, aby mohli spoločne napĺňať pravú podstatu divadla. O všetkých jeho alternatívnych elektronických podobách však vzhľadom na neustále napredujúci technický rozmach, čím ďalej tým viac nezadržateľne zasahujúci aj do oblasti umení, rozhodne nepočujeme posledný krát. Už teraz je zrejmé, že nepochybne pretrvajú, budú naďalej vzbudzovať ostré polemiky a poskytovať nám možnosti k prehodnocovaniu hraníc umeleckej tvorby a jej modifikácií v spároch súčasného medializovaného sveta.