Skazená mládež, sex, drogy, rocková hudba – to je len zlomok všetkých neduhov, ktorým je vystavovaných päť mladých sestier v malom americkom mestečku. Všetky sú krásne a nedospelé, panensky nedotknuté, plné túžob spoznať život a podľalhnúť nevinným nerestiam mladosti. Ich puritánski rodičia to ale vidia inak, a tak sa rozhodnú ich čistotu zamknúť doma na dva zámky a ich krásu zneprístupniť svetu. Zo strachu zo všetkého živého aj neživého im zapnú aj tú najposlednejšiu gombičku na blúzke úplne pri krku – práve tam končia zvrhlé po-hľady a nekalé úmysly ich rovesníkov. Veď doma majú predsa dosť lásky (vraj), lenže kto hľadá počas dospievania útočisko v náručí rodičov? Sociálna paranoja a strikt-ná výchova udusia sestry a vedú k hroznej tragédii – the virgin suicides. Životy ešte nenakusnuté, ukončené vlastnou rukou, túžobne očakávajúce, no nenaplnené.

Príbeh románu Jeffreyho Eugenidesa rezonuje pre-dovšetkým vďaka fi lmovej adaptácii Sofi e Coppoly. Do študentského divadla ho v dramaturgii Adély Balze-rovej priniesla režisérka Zuzana Páleníková. Zapojenie dvoch katedier (činoherního a alternativního a loutkového divadla) v procese tvorby sa ukázalo ako veľmi produktív-ne. Činoherci obstáli v udržiavaní dejovej konzistentnosti a jasnosti, alternatívci zase v emocionálnom prehlbovaní. Každý umocnil príbeh svojou vlastnou cestou, výsledkom čoho je pútavá a veľmi precízna inscenácia.

Scéna už po vizuálnej stránke narába s rozdielmi dvoch svetov – sveta mladíckej odpútanosti miestnych chlap-cov a sveta nedobitného domu sestier. Chlapci na jednej strane javiska objavujú svet dospelosti v svojom bunkri, ktorý sa nachádza v lóži hľadiska, a sú teda taktiež v istom zmysle divákmi. Práve to im neustále umožňuje šplhať až k pomyselným oknám dievčat a špehovať ich, sledovať teatrum mundi ženského dospievania. Na opač-nom konci javiska žijú dievčatá za bielym polopriesvitným závesom, ktorý zahmlieva ich existenciu do oparu ubíjajúcej neprístupnosti.

Príbeh sa rozvíja ako retrospektívne spomínanie už dospelých mužov, ktorí v mladosti tak krásne nevinne milovali sestry, najkrajšie no zároveň najzáhadnejšie (a navyše trošku „divné“) dievčatá v meste. Tvorcovia inscenácie sa pohrali s mnohými technikami, ktoré takýto typ rozprávania na divadle podporujú a osviežujú. Takým je napríklad strih a vystúpenie z roly, či jej zmena – keď sa na scéne odohráva spomienkový výjav zo stretnutia týchto dvoch svetov, zrazu sa zastaví čas a niektorý z hercov rozpovie svoj komentár, z pozície už dospelého muža.

Mužská časť súboru teda hrá viac úloh – chlapcov v mla-dosti, ako aj v dospelosti, no keď je treba, tak aj rodičov, doktora či – Casha! No ktorý z hercov by nechcel byť aspoň na chvíľu Cash, mladík, ktorý musí ženy od seba priam odháňať a ktorý zároveň ako jediný zistil, ako chu-tí zakázané ovocie z domu Malvinových. Herci (Tomáš Jarkovský, Ondřej Novák, Pavel Kryl) sa o túto úlohu priam pobijú, no darmo, šampión je len jeden. And the winner is – Igor Orozovič! Nič si z toho nerobte chalani, veď niekto musí hrať aj matku. Samotné rozdeľovanie postáv je tu teda súčasťou inscenácie, kedy autori veľ-mi vtipne a kreatívne narábajú s faktom viacnásobných úloh hercov. Pri zapojení postavy matky do deja herci vystúpia zo svojich rolí a Tomáš Jarkovský veľmi vtipne narieka, že práve on ju musí hrať. Samotný fakt, že muž hrá postavu bigotnej starnúcej ženy, a to bez akýchkoľvek pokusov o násilnú vizualizáciu zmeny pohlavia, je v svojej grotesknej nespojiteľnosti veľmi výpovedným prvkom. Tomáš škrtí hlas a svoj pohyb uzatvára do ná-silného kŕču. Divák akoby cítil, ako v ňom táto postava ubíja jeho mužskosť. Ostatní herci, predovšetkým dievčatá, nemali väčší priestor pre individuálny výkon, výber titulu počíta skôr s akýmsi viachlasom, chórom dievčat a chlapcov.

Humor, ktorý je zásadne na strane chlapcov, jemne šteklí bránice publika, pretože pripomína mladícke prešlapy a pózy nás všetkých. Prvé pivo, ktoré nepríjemne pení no-som (ale predsa to prvé chutí zo všetkých najlepšie), stohy Playboya v tajnom bunkri a nekonečné nacvičovanie toho najviac v pohode oslovenia (ktoré sa v reáli mení na nesmelé „čau“) - prvé dotyky dospelosti sa nám dnes zdajú tak smiešne, no zároveň tak pateticky objavné.

Svet sestier, zahalený už spomínaným závesom, je sprí-tomnený v omnoho poetickejšom duchu. Predovšetkým prostredníctvom tanca ukázali autori inscenácie vnútorný rozmer ich tragédie. Nesnažili sa vysloviť nevysloviteľné, či verbálne postulovať iracionálne, ale intuitívne artiku-lovať emócie cez tanec. Tak milovanie či umieranie zosta-li príjemne visieť v éteri s pomyselnými troma bodkami na konci, no predovšetkým bez toho, aby ich niekto zra-zil prebytočnými slovami na podlahu. Tieto momenty by prozaickým hereckým výstupom mohli skĺznuť k vulgari-te, scénický tanec a elektronická hudba ich ale zjemňujú bez toho, aby divákovi unikol zmysel vrámci deja.

Chlapci, ktorí nechcú nič, len päť sestier, a päť sestier, ktoré chcú všetko, no nemôžu nič. Príbeh nenaplnených túžob mladosti spojil na DAMU dve katedry a dve rôz-ne estetiky divadelnej výpovede. Je veľmi pochvalné, že prínos oboch je v inscenácii veľmi zrejme dešifrovateľ-ný, no zároveň ich syntéza nezachádza do mechanické-ho „lepenia“ nápadov. Naopak, výsledok ich spolupráce pôsobí veľmi komplementárne, správny pomer humoru a pátosu sa objavuje v jemných nuansách a nie v zbytoč-ne vyostrených pointách. Jeden príbeh, ktorý neúspešne spájal dva nespojiteľné svety, sa tak premenil na jednu inscenáciu, ktorá úspešne spojila dve katedry.