Pařízek očistil rakúsku klasiku od pátosu a národného sentimentu silnou iróniou a všadeprítomnou ostrou satirou. Ako zjednotiteľ česko-rakúskych území pricvála v úvode na scénu Karel Dobrý na skutočnom bielom tátošovi. Jeho kráľ Otakar, rakúsky panovník českého pôvodu, je samoľúby a ješitný egomaniak. Okolie komanduje s mimoriadnou chuťou, až miernou agresivitou. Divák systematicky nadobúda pocit, že ponižovaním miestnych poddaných a rakúskej šľachty si konečne kompenzuje takzvaný minderwertigkeitskomplex — každému utláčanému národu typický pocit menejcennosti. Dvorania rakúskeho pôvodu naň pohliadajú ako na ukričaného „čecháčka” bez schopnosti kontrolovať sa. Neskôr sa mu po cholerickom záchvate vyvolanom prehrou vo voľbe panovníka novovznikajúcej habsburskej monarchie dostáva reakcie v podobe textovej vsuvky mimo Grillparzerov text: „Tohle je důvod, proč jsme Vás nezvolili císařem”.
Využitie majestátneho živého zvieraťa pôsobí vo výsledku trochu samoúčelne. Kráľ Otakar svojho miláčika rozmaznáva kŕmením, strojí ho a hrebelcuje. Kôň tak v inscenácii plní prevažne okrasnú funkciu. Na druhej strane, práve tento fakt je možné chápať ako akýsi výraz Otakarovej megalománie. Markantný je tak opäť aj jeho vzťah k okoliu, ku ktorému rozhodne neprejavuje rovnakú náklonnosť a starostlivosť. Z etického hľadiska však takto obstojí využitie živého zvieraťa na javisku ešte o čosi menej. Nepôsobí v dobe masových hnutí za práva zvierat výber takého vyjadrovacieho prostriedku skôr ako megalománia samotných tvorcov?
Česká národná hrdosť rozhodne nieje jediná, ktorá v inscenácii nemilosrdne utrpí. Ani na tej rakúskej, nemeckej ba dokonca maďarskej nenechajú tvorcovia suchej nitky. Jednou z hlavných tém Grillparzerovej hry je formovanie a vznik habsburskej monarchie, teda najcennejšieho rakúskeho historicko-politického odkazu. Inscenácia však viedenskému publiku naznačuje, a to nie príliš súcitným spôsobom, že niet dôvodu biť sa do pŕs. Jednou z najvýraznejších motivických línií Pařízkovej interpretácie je švajčiarsky pôvod zakladateľa habsburskej dynastie. Rudolf I. v podaní Lukasa Holzhausena totiž vie vysloviť slovo Österreich len so značnými ťažkosťami a povedomie o tom, kdeže sa nachádza tá Viedeň má len veľmi hmlisté.
Pomyselný „klinec do rakvy rakúskej hrdosti” predstavuje parodický odkaz na bývalého starostu Viedne, ktorú grandiózne rozohral Rainer Galke prostredníctvom role viedenského purkrábího Paltrama Vatza. Galkeho bravúrna posluhovačská kreácia vrcholí v momente, keď Otakarovi o vlások uniká cisársky titul. Na trón nastupuje Rudolf I. a Galke završuje svoju postavu klimaxom pätolízačstva. Korunovaný Rudolf usadá na breh rieky (na scéne je po celý čas prítomné vodou napustené koryto, aplikované do podlahy po celej šírke javiska, najskôr predstavujúce Rýn, neskôr Dunaj) aby si poobzeral nadobudnuté územia a popritom si symbolicky umyl nohy. V tom zo seba Vatz strháva všetok odev a publiku sa naskytá pohľad na falošný hyperbolizovaný falus hompáľajúci sa medzi jeho nohami. V opojení loajalitou nasleduje panovníkov príklad skokom do koryta rieky a vyvádza v ňom doslova ako prasa. Po výdatnom kúpeli sa uvelebí na brehu Dunaja, sťa veľryba práve vyvrhnutá z morských vĺn, a Rudolfovi habsburskému dôkladne poumýva nohy. Opodiaľ stojí Otakar s mečom v ruke a neprítomným výrazom v tvári, premýšľajúci vari sa mu to azda len nesníva.
Viedenský kráľovský dvor sa okrem iného hmýri najrôznejšími dialektmi: švajčiarským, nemeckým a samozrejme hneď niekoľkými lokálnymi rakúskymi dialektmi. Aby toho nebolo dosť, Karel Dobrý si neodpustí improvizáciu v rodnom jazyku českom. Pařízek tak systematicky rozbíja ilúziu etnicky a kultúrne zjednoteného rakúskeho národa.
Od scény odohrávajúcej sa na brehu Dunaja sa však situácie s veľkým dramatickým potenciálom začínajú pričasto meniť na prosté závody komikov. Druhá tretina inscenácie je jednoznačne najslabším článkom Pařízkovho diela. Pod priehrštím gagov, satirických výstupov a hereckých extemporé ustupujú udalosti fabule do pozadia a dej stráca koherentnosť. Z inscenácie sa (v týchto miestach) vytráca napätie a gradácia.
Finále a záver však prinášajú opätovné zadosťučinenie. Kráľ Otakar je nútený potupne si vyprosiť od Rudolfa I. postúpenie vlády nad Čechami a Moravou, ktoré boli pričlenené k habsburskej monarchii. Potom ako mu tento čin v očiach verejnosti prináša iba poníženie a opovrhnutie sa chopí meča a s armádou tiahne na cisára očistiť svoje meno. Utrpí krvavú porážku a hynie Rudolfovou rukou. Pařízkovsky abstraktná scénografia, zostavená z množstva prostých nemaľovaných drevených dosiek, sa rúti k zemi a triešti na drobné časti. V tragikomickej záverečnej scéne je česko-moravské územie opäť bez vládcu a vo vysokých kruhoch sa začína boj o moc. Sme svedkami nezmyselnej spleti útočných hádok, kde sa ješitní a cholerickí muži snažia za každú cenu presadiť svoje ego a napraviť pošramotenú hrdosť. Hystericky na seba ukazujú prstom a jeden od druhého žiadajú podriadiť sa. Pripomínajúc skôr hromadu kohútov na jednom dvore než politických reprezentantov, zas a znova drancujú a trhajú starý kontinent na kusy — jedným slovom Európa! Rudolf habsburský nezabúda vyhlásiť, že tisíce obetí teritoriálnych konfliktov padli v mene Božom! — a mocní európsky muži svorne tiahnu do boja nastoliť mier za pokriku „Kristus! Kristus! Kristus!”. Rudolf následne prinúti smejúce sa publikum k mlčaniu zákazom akokoľvek reagovať a v pološere a dunivom tichu uzatvára veľkolepú grotesku slovami: „Slyšíte to ticho? Mír a pokoj byl znovu obnoven!”.
David Dušan Pařízek spolu so svojim inscenačným tímom pretvoril oslavu prapôvodných ideálov habsburskej dynastie v jej opačný protipól. Inscenácia nezriedka drasticky ironizuje Grillparzerovu ódu na absolutistickú moc a obnažuje korene súdobého európskeho (najmä však rakúskeho) konzervativizmu a nacionalizmu. V dobe utečeneckej krízy, európskeho strachu o vlastnú integritu či novej vlny extrémizmu sa tak ukazuje ako trefa do čierneho a zúfalo potrebný budíček.