Festival Pražské křižovatky tento rok českým divákom priniesol niekoľko pozoruhodných divadelných inscenácií a v jeho programe nechýbali ani veľké mená, ako napríklad Romeo Castellucci. Okrem samotných predstavení ma však zaujal najmä celkový obsah a vyznenie festivalu ako takého.

Priznávam, že k festivalu Pražské křižovatky som spočiatku pristupovala veľmi skepticky, a to hlavne kvôli tomu, že jeho usporiadateľom je české Národní divadlo. Mám totiž osobnú skúsenosť s niekoľkými európskymi festivalmi, ktoré sa odohrávali na pôde národných scén – a žiaľ, musím povedať, že v daných prípadoch šlo skôr o prehliadky náhodného výberu inscenácií spriatelených divadiel bez akéhokoľvek významnejšieho presahu či snahy prepojiť inscenácie so sprievodným programom do tematicky zjednoteného celku. S o to väčším potešením však konštatujem svoj veľký omyl.

REFLEKTUJÚ.

Moje predsudky boli úspešne zbúrané a moja viera v to, že národné divadlo dokáže plniť funkciu osvetovej inštitúcie, bola naopak úspešne obnovená. Tohtoročné Pražské křižovatky dokázali, že ide o festival uvedomelý, s jasnou dramaturgicko-ideovou koncepciou a neviem si preň predstaviť lepšie prostredie, než je práve Nová scéna Národního divadla (možno už len „zlatú kapličku“... ale na takéto experimenty si asi budeme musieť ešte nejaký ten čas počkať). Ako hlavnú tému, alebo poslanie festivalu, vnímam predovšetkým snahu poukázať na vždy aktuálnu potrebu kritického myslenia a rozvíjať všeobecnú schopnosť (seba)reflexie v spoločnosti. Festival sa hlási k odkazu Václava Havla (ostatne, jeho nultý ročník vznikol vlani vďaka nápadu divadlom osláviť Havlovo nedožité jubileum) a v zmysle presvedčenia, že divadlo sa má vyjadrovať k súčasnej situácii a má dokonca povinnosť ju reflektovať, organizátori komponujú rozmanitý program naplnený inscenáciami zahraničných súborov.

Inscenácia Elity Slovenského národného divadla bola českému prostrediu určite zo všetkých festivalových predstavení najbližšia, keďže zobrazuje prehnitosť štátneho zriadenia socialistického Československa a poukazuje na kontinuitu istých čŕt tejto doby, ktoré sa neblaho prejavujú v súčasnej slovenskej spoločnosti. Dielo Ich kann nicht anders slovinského súboru Beton Ltd. bolo najmä verbálnou mozaikou tvorenou úvahami dnešného človeka nad stavom sveta: reči o politike sa miešali s debatami o umení, či každodennými banálnymi rozhovormi o všetkom a o ničom. Výrazne však z inscenácie vyvstala hlavne otázka úlohy občana v štáte, vo svete – je možné prestať rozprávať a začať konať? A konať čo? Taliansky režisér Romeo Castellucci sa vo svojom pompéznom kúsku Democracy in America zasa zamýšľal nad pôvodom demokracie. Inscenácia Lippy írskeho zoskupenia Dead Centre spochybňovala možnosť dopátrať sa k podstate a relativizovala pravdu ako takú na prípade štyroch žien, ktoré sa rozhodli spáchať samovraždu bez toho, aby po sebe zanechali akýkoľvek odkaz či stopu. A nakoniec, režisér Rabih Mroué nám v inscenácii Riding on a cloud poskytol nezvyčajný pohľad na libanonskú občiansku vojnu. Vojnové nepokoje totižto prepája s osudom svojho brata, vďaka čomu dosahuje zvláštne subjektívny, no pritom pravdivý obraz reality.

Každá zo spomenutých inscenácií svojím spôsobom prispela k reflexii súčasnej situácie vo svete, pričom v podobnom duchu sa niesli aj početné „vedľajšie“ festivalové aktivity: okrem rôznych diskusií dotýkajúcich sa aktuálnych teoretických aj praktických problémov umeleckej tvorby, to bol tento rok aj workshop kritického písania o divadle určený najmä, no nie nevyhnutne, študentom divadelných odborov.

INFORMUJÚ.

Za jeden z najdôležitejších bodov sprievodného programu festivalu, pokiaľ ide o oboznámenie so spoločensko-politickým dianím v zahraničí, považujem na poslednú chvíľu zvolaný Emergency briefing s podtitulom Divadlo a svoboda – Evropa ve 21. století. Ako naznačuje jeho názov, do diskusie boli prizvaní zahraniční divadelníci, ktorí sa v ostatnom čase museli konfrontovať s prekážkami a zásahmi cenzúry v ich tvorbe. Dóra Papp z maďarskej skupiny Krétakör priblížila situáciu v ich krajine, kde sa silná nacionalisticky orientovaná vláda snaží progresívne a kriticky zmýšľajúce umelecké zoskupenia umlčať aj odopretím finančnej podpory. O podobných problémoch v Poľsku hovoril Piotr Gruszczyński, dramaturg známeho divadla Nowy Teatr. Aj tam prišli o nemalé peňažné dotácie pre diela, ktoré mali odlišné hodnoty než vládnuca strana. Zahmlené okolnosti absurdnej kauzy zatknutia režiséra Kirilla Serebrennikova pre údajné spreneverenie peňazí nám nakoniec tlmočil Valerij Pečejkin, zástupca ruského divadla Gogoľ center. Spoločnou črtou každého z týchto prípadov je dominancia vládnucich politických strán a ich násilné presadzovanie vlastných hodnotových rebríčkov v celej spoločnosti bez nároku na odchýlky. Zároveň je tu jednotný „trend“ v cenzúre – zastavenie dotácií; a v neposlednom rade aj nulová reflexia daných káuz v médiách, čím samozrejme trpia hlavne znevýhodnené organizácie a inštitúcie. Hlavným prínosom Pražských křižovatiek je v tomto smere zrušenie tohto informačného embarga a vyjadrenie jasného nesúhlasu s obmedzujúcimi praktikami jednotlivých štátnych aparátov. Národní divadlo dalo šancu a priestor tvorcom sprostredkovať svoje negatívne skúsenosti. Rovnako tak dalo divákom možnosť vypočuť si ich „z prvej ruky“, čím zabraňuje šíreniu dezinformácií a prekrúcaniu reality.

DISKUTUJÚ.

Ďalším z mnohých krokov, ktorým festival vykračuje smerom k divákom a vyzýva ich k dialógu, sú diskusie s tvorcami. Po každom predstavení tak mohlo publikum konfrontovať tvorivé tímy svojimi otázkami či pripomienkami a vyjadriť svoj názor. Pre tých, ktorí sa chceli ponoriť hlbšie do problematiky divadla 21. storočia, bol pripravený spomínaný workshop Kritického písania o divadle. Pod vedením Karoliny Plickovej (ktorá je momentálne doktorandkou na Katedre teorie a kritiky DAMU) som sa aj ja, ako jedna z účastníčok, pokúšala o náhľad na festivalové inscenácie z rôznych uhlov. Zloženie našej skupiny bolo rôznorodé – líšilo sa naše vzdelanie aj skúsenosti s divadlom – čo prispelo k bohatej výmene názorov a zákonite tak pobádalo k rozšíreniu horizontov uvažovania každého z nás. Pred upadnutím do recenzentskej rutiny (a teda aj schématizovaného premýšľania o divadle) varoval už Václav Havel v texte Problém divadelní recenze, ktorým Karolina seminár otvorila. V súznení s charakterom festivalu nás tým pozvala do otvorenej diskusie nad zhliadnutými predstaveniami. V rámci rozvoja nášho kritického myslenia sme zablúdili aj do zákutí postdramatickej divadelnej teórie, čo nám neskôr nesporne pomohlo pri čo najjasnejšom formulovaní názorov v recenziách následne publikovaných na festivalovom blogu.

PODNECUJÚ. (A ZAUJÍMAJÚ JASNÉ STANOVISKO.)

Svojou širokou škálou pôsobenia Pražské křižovatky ponúkajú divákom pohľad na svet a rôzne spoločenské problémy z mnohých uhlov. Snažia sa u návštevníkov podnietiť kritický postoj a vzhľadom na značnú účasť obecenstva na jednotlivých akciách sa ukazuje, že tento záujem je obojstranný. Festival sa zameriava na naozaj veľkú časť publika – od občasného návštevníka až po, povedzme, divadelne vzdelaného diváka – pričom pre každého má pripravené iné výzvy. Niekoho pozýva na divadelné predstavenia vymykajúce sa „tradícii“ a vyžadujúce väčšiu dávku pozornosti či trpezlivosti. Iných zas provokuje otázkami smerujúcimi k úlohe divadla v spoločnosti a jeho teoretickému zachyteniu. Celou svojou činnosťou zároveň citlivo reaguje na spoločenské udalosti a v prípade sporných tém (najmä čo sa týka slobodnej umeleckej tvorby) v diskusii neváha zaujať jasné stanovisko. Myslím, že práve toto sú atribúty festivalu, respektíve akejkoľvek udalosti, hodnej vystupovať pod hlavičkou národného divadla.