Koľkokrát za rok si poviete, že čas strašne rýchlo letí? A naopak, koľkokrát za rok si dokážete urobiť chvíľku voľna a sústrediť sa na daný okamih? Inscenácia študentov Katedry alternatívneho a loutkového divadla s názvom Zápisky z volných chvil, ktorá mala koncom februára premiéru v Divadle Disk, sa zameriava práve na nebadané plynutie času, jeho špecifické momenty a atmosféry.

Režisérke Anne Klimešovej a dramaturgičke Kláre Flekovej ako námet na inscenáciu poslúžili zápisky japonskej dvornej dámy Sei Šónagon a pustovníka Kamo no Čómeia (pochádzajúce z 10. a 13. storočia). V akom rozsahu (a či vôbec) sú ich pôvodné slová v inscenácii použité, ale nevieme. Text, ktorý v inscenácii odznieva, sa z časti skladá z poeticky ladených opisov prírody v rôznych časových obdobiach, z časti zachytáva postrehy z každodenného života, no odkrýva aj ľudské strachy, priania a vnútorné poryvy. Sú to akési textové úlomky poprepájané do pásma opisujúceho cyklus jedného roku. Do popredia sa tak dostáva krása slova odzrkadľujúca moc prírody, ktorá, najmä prostredníctvom ročných období, do veľkej miery formuje spôsob nášho života.

Inšpirácia Japonskom je badateľná aj vo vizuálnej koncepcii inscenácie, a to najmä na scéne, ktorú tvorí vyvýšené drevené pódium pripomínajúce konštrukcie používané v japonskom divadle Nó. Takisto hudobník usadený po boku javiska a vankúše namiesto stoličiek pre divákov odkazujú ku kultúre tejto krajiny. Inscenátori však s týmto inšpiračným zdrojom ďalej už nijako výrazne nepracujú, ostávajú len pri formálnych odkazoch.

Zameranie sa na čas ako taký ovplyvnilo nielen obsah, ale aj režijné uchopenie celej inscenácie, ktoré je značne minimalistické. Inscenácia pozostáva zo sledu výstupov viažucich sa k jednotlivým ročným obdobiam a s nimi spájaným aktivitám, či pocitom. Akoby si režisérka Klimešová dala za cieľ zachytiť rýchlo plynúce okamihy, udržať ich na chvíľu na jednom mieste a dovoliť nám tak naplno si uvedomiť ich esenciu. Dosahuje to najmä sústredením sa na jednotlivé detaily v živote, či už atmosférické (napríklad pokoj zimnej krajiny, alebo pomalý príchod veľkej búrky) alebo tie praktickejšie (oberanie jabĺk na jeseň, čistenie topánok na jar). Traja herci (Martin Belianský, Kateřina Císařová a Anita Gregorec) tak v jednotlivých výstupoch tvoria zväčša iba komorné mizanscény. Na scénu prinášajú rôzne rekvizity, ktoré postupne podľa potreby vyťahujú zo zásuviek vbudovaných do dreveného javiska. Pre každý obraz je príznačná špecifická atmosféra, ktorá je zvyčajne výslednicou slova, hereckej akcie, živej cimbalovej hudby a scénických prostriedkov – najmä svetelných efektov a pary.

Inscenácia ako celok je však pomerne nevyvážená. Spomalenie času funguje v sugestívnejších výstupoch, v tých slabších však často pôsobí iba ako umelé preťahovanie javiskovej akcie. Na tento problém dopláca aj samotný úvod inscenácie, keď niekoľko vyčerpávajúcich minút sledujeme hercov na scéne:  Belianský dookola leští poháre, Císařová sedí na stoličke a drží mikrofón, zatiaľ čo Gregorec prináša tácku s farebným želé. Ani pointa, teda zistenie, že herci sa pripravujú na novoročnú oslavu, žiaľ neposkytne opodstatnenie skôr zdĺhavému začiatku.

Problematický je aj obsah výstupov ako takých, kolíše najmä v miere nápaditosti.  Zatiaľ čo niektoré obrazy sú naozaj premyslené a imaginatívne, iné ostávajú na úrovni jednoduchých až prvoplánových asociácií. Napríklad keď v jarnom období rozpuku herečka na scéne ponára tvár do kytice kvetov, vyvstáva pred nami vskutku pekný výjav, ktorý však ostáva len v ilustratívnej rovine. Podobne pôsobí aj scéna zo zimného obdobia, kde herci prestierajú sviatočný stôl a otvárajú darček skrývajúci štrikované zimné oblečenie.

Jednou z najvydarenejších častí, na príklade ktorej vidno, ako zvolená režijná koncepcia môže dobre fungovať, je výstup, v ktorom Belianský a Gregorec trávia letné chvíle kdesi na pláži či pri jazere. Rozkladacie kreslo a magnetofón naznačujú dovolenkové prostredie, rovnako ako kostýmy – plavky. Keď sa dvojica bezstarostne oddáva slnečným lúčom, spoza rohu sa vynorí včelárka (Císařová) a ťažkým dymom z kanvice ofúkne oboch pôžitkárov. Vôňa dymu spojená s elektronickými zvukmi evokujúcimi závrate vytvára surrealistickú scénu akoby vystrihnutú z horúčkovitého blúznenia omámenej mysle. Jej nečakaný príchod pôsobí vtipne a zároveň mysticky. Je reálna alebo vidíme iba prelud ľudí unavených slnkom? Císařová svojím výrazom udržuje tajomné napätie až po moment, kedy z úľa, ktorý si priniesla na chrbte, vytiahne niekoľko predmetov. Keď zistíme, že je to iba časopis a fľaša medu, horúčkovité mátohy sú preč a letný deň sa vracia do bezstarostného normálu.

Poetický charakter diela síce môže lahodiť podobne naladenej diváckej duši – sústredenie sa na chvíle oddychu a miniatúrne okamihy našich životov v tejto neuroticky uponáhľanej dobe je veľmi príjemné a povedala by som, že aj potrebné – avšak po zhliadnutí inscenácie predsa len prichádza jemné sklamanie. Zápisky z volných chvil naozaj ostávajú v rovine akýchsi zápiskov – v tomto prípade scénických. Samotná výzva k spomaleniu, nech je akokoľvek žiaduca a úderná, nestačí. Po odchode z divadla mám síce pocit príjemne stráveného času, ďalšej inšpirácie je však už pomenej. Inscenácii chýba premostenie ku konkrétnejšej výpovedi, ktorá by jednotlivým momentom poskytla akýsi rámec a pomohla divákovi nájsť smer, ktorým by sa v myšlienkach mohol uberať. Bez toho ostáva na úrovni krásneho, no pomerne plochého javiskového obrazu.