Shakespeare pre skusených

„Nech už boli Shakespearove skutočné vzťahy v sú-kromnom živote akékoľvek, ťažiskový a najpúta-vejší vzťah zachytený v sonetoch je spätosť poézie a času.“1

Tento krátky príspevok sa má stať reakciou na predchá-dzajúcu recenziu inscenácie Shakespearových Sonetov v podaní KČD. Priznám sa, dielo Williama Shakespea-ra obdivujem a neustále spoznávam, hoci nie je to „môj obľúbený šport“2 a preto sa neodvážim sama bez odbor-nej podpory formulovať vysvetľujúce stanoviská.

Divadelná réžia a dramaturgia už dávno nie je územím okupovaným výsostne mužskou časťou divadelno-prak-tickej populácie, ženské režisérske osobnosti a ich tvorba sa stali súčasťou kontextu moderného divadla a nema-lo by to teda prekvapovať. Z čoho však vychádza výrok „paradoxem scénického přednesu Sonetů nesmrtelného Alžbětince je fakt, že této nejproslulejší oslavy mužského přátelství se režijně chopily tři ženy“? Je snáď pravid-lom, že témy zaoberajúce sa mužsko-mužskými vzťahmi sú ženskému vnímaniu natoľko vzdialené, že by nebolo schopné ich pochopiť a preniesť na javisko? Znamená to, že rovnako mužskí režiséri nie sú schopní pochopiť žensko-ženské vzťahy? Prečo ale potom muži-režiséry takéto témy spracovávajú v inscenáciách ale bez toho, aby na to kritika upozornila?

Výrazné ženské režisérske osobnosti3 vytvorili mnohé shakespearovské inscenácie a tento trend pokračuje ďalej. Nevidím teda dôvod zamýšľať sa nad rodom re-žiséra/režisérky ako nad smerodajným pri výbere textu. Podstatným je, akým spôsobom je rodová identita pre-nesená a refl ektovaná v režijno-dramaturgickej koncep-cii, bez ohľadu na titul.

Feministická fi lozofi a4 sa v ostatných desaťročiach výrazne zaslúžila o nové náhľady v rámci modernej shakespearistiky. Feministické prúdy sa stali jej integ-rálnou súčasťou a prinášajú nové možnosti recepcie Shakespearových textov, významné sú predovšetkým výklady dramatických osôb Ofélie, Hamleta ale aj rodové asymetrie v otcovsko-dcérskych väzbách, absencie ma-tiek alebo princípy travestie a zmeny rodov. Feminiz-mus je okrem iného dôležitou časťou modernej fi lozofi e a estetiky, jeho etablovanie znamenalo podstatný zásah do „starých“ sociálnych štruktúr a patrí mu nezastupi-teľné miesto v modernej kultúre a humanitných vedách. Zaobchádzať s týmto pojmom a všetkým čo zahŕňa ako s „katastrofou“ považujem za prejav povrchného intelek-tualizmu a zotrvávania v prekonaných patriarchálnych štruktúrach. Napadať feminizmus, že má na svedomí „homosexuálny“ výklad Shakespearových sonetov je ne-overená informácia, avšak znalosť historických súvislostí by mala takúto trúfalú myšlienku vyvrátiť.

Kritická recepcia Shakespeara je nesmierne bohatá a tvorí široké spektrum názorových hľadísk. Klasicistic-ká inscenačná prax Shakespeara veľmi slobodne upra-vovala a z jeho hier produkovala vlastne ich adaptácie, príkladom je Búrka, z ktorej vznikla „sexuálna, či erotic-ká komédia“. Až neskôr teoretici pochopili, že sa jeho dielo nedá vtesnať do estetických noriem a to sa týka aj otázky interpretácie či výkladu. Romantická kritika prišla s názorom, že tajomstvo Shakespearových postáv treba hľadať v živote ich autora.“5 Azda tento výrok by mohol koketovať s myšlienkou nejednoznačnej sexuál-nej orientácie. Uvedomme si však, že romantická kritika a teória nezahŕňala ženy a už vôbec nie feministky! Pod-ľa predstaviteľa romantickej shakespearovskej kritiky, Samuela Taylora Coleridga je „východiskovým bodom úvah čitateľská skúsenosť“6. Čiže je to záležitosť indivi-duálna a tak nie je vylúčené interpretovanie Sonetov ako vyznaní homosexuálnej lásky.

Ženská shakespearovská recepcia sa začala objavovať koncom 17. a hlavne od 18. storočia. „V 18. storočí poci-ťovali ženy voči Shakespearovi zvláštnu afi nitu: ich muž-skí súčasníci - klasicisti ho odsudzovali ako nevzdelanca, literárneho barbara a „dieťa prírody“ – a v podobnej pozícii sa ocitali aj ženy: ani im sa nedostávalo vzdela-nia, aj ich dobové kultúrne predstavy spájali s prírodou, ktorú treba „zušľachtiť“ a pozdvihnúť vyššie. S prírodou súvisela aj schopnosť empatie a vcítenia sa do ľudské-ho osudu - tieto vlastnosti z pohľadu klasicistov Sa-rah Fielding ženy zdieľali so Shakespearom“7 Margaret Cavendish Charlotte Lennox Elizabeth Montagu Elizabeth Griffi th, autorky rôznorodých literárnych diel, v ktorých sa zameriavajú na Shakespearovu tvorbu - či už posta-vy alebo kritiku doterajších teórií, nepatria vyslovene k feministkám ale ich odlišné – ženské kritické vnímanie predznamenáva istý posun. Azda najbližšie k homosexuálnemu výkladu Sonetov môže byť psychologická kriti-ka, absolutne nesúvisejúcí s feministickou shakespearis-tikou, ktorá sa začala rozvíjať až koncom 20. storočia, hoci nie je vylúčené, že ju neovplyvnila. Napriek tomu nepovažujem „Shakespeara – gaya“ za vynález feministickej kritiky, keďže tá sa zameriava na celkom odlišné aspekty jeho tvorby.

Shakespearovo dielo a osoba sú predmetom hypotéz, dohád a hľadaní pravdy. Tajomstvo, ktorým sú niekto-ré aspekty jeho tvorby a osobnosti prekryté, podnieťuje k novým a novým, viac či menej extrémnym a kontro-verzným špekuláciám, ktorých dôveryhodnosť je ťažké dokázať. Preto útok vo forme odvážnych výrokov bez hodnoverných argumentov možno nestojí za prílišný emocionálny vzruch. Stojí ale za diskusiu!

1Dunton-Downerová, L., Riding, A. Shakespeare. Základná príručka. Preložila Jana Bžochová-Wild. Bratislava: Ikar, 2006. 479s. ISBN 80-551-1291-6.

2Vyjadrenie shakespearistky Jany Bžochovej-Wild o jej vzťahu k W.S. a jeho dielu 

3Napr. Ariane Mnouchkine, Enikö Eszenyi.

4Gender studies – rodové štúdiá sú širšie zameraným sociálnym feministickým smerom, ktorý podmieňuje svoj výskum rodovému hľadisku

5Bžochová-Wild. Jana. Shakespeare v XX.storočí. E-learnig k DSD, VŠMU Bratislava, 2007.

6Tamže

7Tamže