Štandard s potenciou

Inscenáciu Tmavomodrý svět (Naruby) nazval kolektív autorov ako divadelno-hudobnú revue na motívy života a piesní Jaroslava Ježka. Z výsledného javiskového cel-ku je cítiť počiatočnú fascináciu osobnosťou českého skladateľa, ktorá ale nezostala v štádiu nekritického obdivu. Stala sa len odrazovým mostíkom pre hlbšie „štúdium“ jeho diela a doby, ktoré vytvorili živnú pôdu pre umelecké spracovanie. Režisér Braňo Holiček, študent KALD, má za sebou autorské inscenácie Mee-ting Point a V sedmém pádu, kde sa snažil kumulovať a spojiť úlohu dramatika a režiséra. S väčším či menším úspechom a rezervami sa mu to darilo. Táto jeho bakalárska inscenácia predstavovala však dosť odlišné tvorivé pole.

Javiskový tvar spĺňa vlastne dve funkcie, vzdelávaciu a zábavnú, povedali by sme ideálne divadlo. Akoby v sym-bióze fungujú dve základné roviny. Tzv. faktografi cká ale-bo encyklopedická, naplnená informáciami a faktami, významnými medzníkmi Ježkovho osobného či profesio-nálneho života. Tou druhou rovinou je divadelná realita, ktorá so skutočnosťou má len pramálo spoločného a je vlastne vytvorená na základe tej druhej. Tu už totiž divák nevníma Jaroslava Ježka ako českého hudobníka ale ako divadelnú postavu. Takéto prepojenie nastáva v divadle len veľmi ojedinele, väčšina biografi ckých inscenácií sa snaží o čo najvernejšie zachytenie alebo vzkriesenie konkrétneho človeka. Podobnú ambíciu mladí tvorcovia našťastie nemali. Uvedomiť si rozdiely dvoch realít, diva-delnej a životnej, s princípmi ktorých pracovala napr. aj ruská divadelná avantgarda, je často základným predpo-kladom umeleckej predstavivosti a študenti a študentky KALD si tieto stanoviská osvojili, čoho dôkazom je ich kolektívne divadelné dielo.

Akýmsi leitmotívom režijno-dramaturgickej koncepcie je forma exkurzu do Ježkovho života, od mladosti až do smrti, počas ktorého sa zdôrazňujú či vyzdvihujú zásadné udalosti jeho života (napr. vrodená a silnejúca slabozrakosť, štúdium hudby, túžba komponovať vážnu hudbu, odchod do Ameriky, pôsobenie v Osvobozenom divadle, stretnutie s V+W, smrť v mladom veku) a zasa-dia sa do spoločensko-politických súvislostí. Tomuto as-pektu výdatne pomáha postava Doby, akéhosi Ježkovho sprievodcu životom, ktorého sa nedokáže zbaviť a ktorý sa stáva jeho „nedobrovoľným“ životným druhom. Logic-ky sa teda scénografi a zamerala len na nepatrné detaily, ponechala väčšiu časť priestoru prázdnu, čím sa vyhla zbytočnej popisnosti a možnej rytmickej retardácie. Jež-kov „bohatý“ život charakterizuje napríklad aj tabuľa s názvami miest, ktoré súvisia s jeho životom a už tento prvok dokáže vyvolať dostatočne plastickú predstavu. Oveľa podstatnejšiu úlohu majú konkrétne rekvizity a kostýmy. Tie sú na jednej strane dobovou alúziou, ale nie doslovnou, skôr odzrkadľujú jednotlivé vlastnosti po-stáv. Výstižnými sú napríklad Ježkove okuliare - prázdny rám bez skiel. Ich absencia násobí nielen stále prítomnú Ježkovu slepotu ale zároveň poukazuje na jedinečný ta-lent hudobníka, ktorý prebil jeho hendikep.

Ak by divák očakával návrat do prvých desaťročí 20. storočia a mal by strach pred nezrozumiteľnosťou, nemusí sa báť. Dramaturgia a réžia veľmi presne odhadla, že výpoveď o minulosti môže byť aktualizovaná súčas-ným jazykom bez obsahovej ujmy. Pridaním ustálených spojení, vtipov, porekadiel či všeobecne známych slov-ných hračiek a prívlastkov je i hutný a faktami nabitý text komunikatívny s každou generáciou, pričom ani jedna textová zložka neprekrýva tú druhú. V spojení s pohybom, situačnou komikou a presne časovanými gagmi, dochádza k zábavnej ale i tragickej divadelnej „podívanej“.

Ak je inscenácia chudobná v rámci scénografi ckej zložky, o to viac herci a herečky pracujú s vlastnými dispozíciami ako s materiálom, pohybom, hlasom, partnerskou spo-luprácou a vzájomným rešpektovaním dokážu suplovať a evokovať napríklad pražské či newyorské ulice, palubu parníka, ktorým cestuje Ježek do USA ale hlavne budujú neho samotného. Postavu Jaroslava Ježka totiž nepred-stavuje len Josef Jelínek, ale spolu s ním ďalších deväť hercov a herečiek. Tí a tie zosobňujú Ježkove vlastnosti,

Zrak, Strach, Lásku, Intelekt, Zodpovednosť, Ambíciu, Slobodu, Slepotu a Talent. Zhmotnením každého tohto elementu do hereckej príležitosti sa tvorcom podarilo tlmočiť tézu. A síce – individuálna schopnosť iniciovať vlastný osobnostný rast jedinca. Okrem toho nejde o se-becké presadzovanie osobnosti Ježka ako hudobného génia ale skôr o tendenciu prezentovať človeka, ktorý svojho „génia“ budoval a rovnako s ním i bojoval. Každá z vlastností je obsadená hercom alebo herečkou prvoplá-novo, teda na základe vonkajších vlastností či gestickou a rečovou štylizáciou. Vzhľadom na to, že tieto postavy sú len personifi káciami nereálnej hmoty, je to ideálne zvolený spôsob ako s divákom komunikovať na poža-dovanej úrovni a zbytočne ho nezaťažovať umelo vy-tváranými šiframi. Previazanosť (a vzájomná závislosť!) s Ježkom-Jelínkom je zdôraznená aj osobitou formou oslovovania, („já jsme se...”), ktorou disponuje každá z postáv vlastností v dialógoch s Ježkom.

Všetci herci a všetky herečky obstáli v tomto pokuse zahrať si niečo neuchopiteľné, hoci miestami sa u niek-torých prejavila dávka prehnanej sebakontroly a koncen-trácie natoľko, že zmechanizovaním pohybu, naučenými replikami došlo k opačnému efektu. Namiesto poľudšte-nia k odľudšteniu.

Josef Jelínek využíva svoje fyzické, hlasové či herecké predispozície vo svoj prospech a s náležitou psychologic-kou skratkou stavia Ježka-chlapca i Ježka-muža. Pozití-vom jeho hereckého prejavu je kolegialita voči ostatným hercom na scéne a nezneužitie priestoru pre svoju seba-prezentáciu, hoci sa táto možnosť prirodzene ponúka. Nestrháva na seba prílišnú pozornosť a neuzurpuje si viac priestoru ako je nutné, pričom si plne uvedomuje, že postavu Jaroslava Ježka nebuduje sám. Podobne Ma-rek Menšík spracoval svoju postavu Doby. V jeho podaní je to nezaujatý, no znalý jedninec bez vyslovenej rodovej príslušnosti. Ide o nereálnu postavu zacyklenú do Ježko-vho života. V istom zmysle pripomína „mefi stofelovské-ho“ dotieravca, ktorý nikdy nezmizne z Ježkovho zor-ného uhla pohľadu (hoci skoro slepý, Dobu vidí stále), čo umocňuje sugestívny rečový prejav herca, založený na dôslednej artikulácii s miestami až deklamačným efektom a jeho hlboký hlas.

Je jasné, že inscenácia sa nezaobišla bez Ježkových skla-dieb, bez hudby a piesní. Herci a herečky sa prejavili nielen ako nadaní javiskoví umelci a umelkyne ale aj ako nádejní hudobníci a speváci. Dokázali teda zvládnuť tri úlohy, náročné herecké prevedenie, hru na nástroje a sú-časne emocionálne zafarbený spev. Pri myšlienke, že sú v polovici štúdia, by sa im teda ojedinelé falošné tóny mohli odpustiť. Aj keď notoricky známe melódie dokážu v nesprávnom tóne rezonovať aj v neskúsených ušiach. Inscenácia odráža zodpovedný prístup a poctivú prácu celého tvorivého kolektívu. Jedno však zostalo akosi odfl áknuté, a síce názov - Tmavomodrý svět (Naruby). Pomenovať inscenáciu zo života Jaroslava Ježka ná-zvami jeho piesní je samozrejme viac ako prirodzené a nemalo by sa voči tomu namietať. Avšak práve preto, že cieľom nie je povrchná informatívnosť ani snaha o lacnú efektnosť ale zároveň o divadelnosť, je trochu diletantské uspokojiť sa len s jedným aspektom Ježkovej tvorby. Navyše už názov Tmavomodrý svět evokuje nie-len jeden z posledných fi lmov režiséra Jana Svěráka ale akoby mal vypovedať, že Ježkova slepota bola dominu-júcou zložkou jeho osobnosti. Práve naopak, inscenácia poukazuje na to, že z nej dokázal skladateľ vytvoriť svoju súčasť ale nie osobnosť. Rovnako v zátvorke ukryté slovo Naruby je zbytočne mätúce. Jednak ide o chronologicky presný a verný prehľad a napokon ak má Naruby asoci-ovať nelogickosť či protirečivosť, tá bola predsa v Jež-kovom živote výsadou a má teda spĺňať miesto výhody. Ukrývať ju do zátvorky nemá potom význam. Veď cez toto javiskové spracovanie dokázali tvorcovia, že naruby neznamená, že je niečo naopak alebo dokonca nespráv-ne. Skoro slepý skladateľ predsa videl v úplne iných in-tenciách ale rozhodne to nebolo naruby.

Vzhľadom k okolnostiam (čas, priestor, skúsenosti, možnosti) je spravodlivé považovať túto inscenáciu za autonómne divadelné dielo, ktoré si zaslúži pozornosť. Oceniť ho totiž môžu napríklad aj diváci znalí témy, ktorým vychádzajú tvorcovia v ústrety1 ale aj Ježkovskí analfabeti. Tmavomodrý svět (Naruby) je napriek nie úpl-ne vyťaženému potenciálu, konkrétnym rezervám a klísavým herecký výkonom inscenácia s dávkou potencie.

Braňo Holiček a kol.: Tmavomodrý svět (Naruby)
režie
: Braňo Holiček
dramaturgická spolupráce: Ondřej Cihlář
hudební nastudovaní:
Vratislav Šrámek
výprava:
Karel Czech

hrají: Sofi a Adamová (Zrak), Andrea Ballayová (Strach), Eva Burešová (Láska), Jiří Böhm (Inte-lekt), Mikuláš Čížek (Zodpovědnost), Josef Jelínek (Ježek), Barbora Kubátová (Ambice), Marek Menšík (Doba), Tereza Suchomelová (Svoboda), Richard Vokůrka (Slepota) a Petr Vydarený (Talent)

Premiéra: 29.1. 2010 na Malé scéně Studia Ypsilon.