Brnenská inscenácia s názvom The Amnesic Days of the Polar Nights vznikla vrámci študijného programu Ateliéru fyzického divadla pro scénu a fi lm JAMU. Dala by sa teda skôr zaradiť do sekcie tanca a pantomímy než do divadla. V koláži nejednoznačných výstupov sa rozvíjajú ešte nejednoznačnejšie osudy postáv. Napriek tomu divák veľmi dobre tuší, čo sa tu odohráva, hoci akákoľvek formulácia by bola len násilnou verbalizáciou nepomenovateľného.

Na pustej tmavej scéne sú jednotliví herci v tmavých kostýmoch vystavení pokušeniu hľadať hranice svojej fyzickej reality a duchovna. Základnou emóciou je tu strach – nepochopiteľný, bez príčin a následkov, bez vysvetlenia či opodstatnenia, no napriek tomu strach mrazivý a desivý. Práve tento strach prerastá do fyzického diania na scéne, ktoré opätovne vniká do emočnej roviny a tvorí tak komplemetárny celok. Rovina emócií a fyzického diania na scéne sa teda nerozvíja paralelne, ale je vzájomne prepletená do tvaru, v ktorom každý pohyb je emócia a každá emócia je pohyb.

V bulletine sa môžeme dočítať, že sa príbeh odohráva v odľahlej dedine uprostred údolia. Na scéne nič z toho nevidíme, žiadna dedina v údolí nám tu počas inscenácie nevyvstane z popola. Čo ale vieme bez pochyby je to, že je tam pusto, že samota a neprekonateľné bariéry ženú postavy do onoho kŕča, v ktorom sa celý čas zmietajú. Fakt, že inscenátori považovali za nutné spomenúť túto nuansu, ktorá sa inscenácie ako takej de facto netýka a nevstupuje do nej ako významotvorný prvok, odkazuje na to, čo sa tu snažili akcentovať. Pustotu, samotu, vykorenenosť, neschopnosť komunikácie a nadviazania vzťahu, neschopnosť vystúpenia zo stavu maximálnej introverzie, a teda snu. Práve slovom sen v jeho najrozličnejších významových mutáciách by sa dalo toto ponuré javiskové dielo uchopiť. Pretože tu nič nie je reálne a už vôbec nie konkrétne, napriek tomu je tu všetko presné a zrozumiteľné. Je to spleť nepochopiteľných a nekonzekventných výjavov, ktoré ale majú reálne podložie. Inscenácia funguje teda ako útržky reality, nezodpovedané otázky zo stavu bdenia, ktoré sa v sne splietajú a zodpovedajú podľa nejednoznačného kľúča. No čo je presnejšie, ako kľúč do stavu čírej mysle, teda sna?

Ide teda o divadlo nonverbálne, okrem pár nezrozumiteľných bľabotov počujeme iba nepríjemné a vtieravé dunenie, ktoré funguje ako predzvesť katastrofy. Akej katastrofy? Prečo má prísť a čo má vlastne rozvrátiť? Opäť dostávame odpoveď iba v podobe tušenia, emocionálneho vzruchu. Jedna herečka a traja herci vytvárajú tieto preludy v pohybových výstupoch, napríklad keď muž so strachom a dramaticky pomalým tempom vkladá strnulej žene do ruky svadobnú kyticu. Tá ju ale podobne strnule vypustí na zem. Muž následne sedí s tvárou v rukách, z rúk mu pomaly padajú malé kryštáliky, neznesiteľne duniace slzy, ktoré nechce ani samotná zem prijať a bezcitne ich od seba odráža. V inom výstupe žena s ustrašenou dýchavičnosťou navlieka na hlavu muža katovskú kapucňu, vkladá mu do ruky revolver a následne prichádza s prelepeným okom a prestreleným zrkadlom, v ktorom si obzerá svoju novú tvár. V kontraste k jednotným tmavým farbám je muž v bielom na korčuliach, ktorý sa preháňa sem a tam, raz s bielou zástavou, inokedy s pohármi na víno, či hracou skrinkou. Poháre postavy rozbijú o zem. Nepochopiteľné, ale silné. Vznik Ateliéru fyzického divadla teda ponúkol pre študentov mnohé kreatívne podnety, ktoré vyústili do vzniku inscenácie – amnézie. Všetko reálne sa tu vytráca, zmysel, dej či symbolika ustupuje čisto fyzickej kompozícii tiel hercov. Či je to tá správna cesta divadla je otázne, nakoľko sa podobné postupy tvorby skôr či neskôr vyčerpajú. Jednoznačné ale je, že otvárajú skostnatenému divadlu príbehu brány k prekročeniu hranice medzi banálnym svetom slova a transcendentálnou existenciou.