Hľadaniu odpovedí musí nutne predchádzať hľadanie otázok. Pri apokalyptických vzlykoch nad dnešnou nekultúrnosťou to tak ale často nie je. Pod neúprosnou paľbou samoúčelnej kritiky sa tak ocitlo takmer všetko, čo si pod slovom kultúra môžeme predstaviť. A pojem masmédiá je v určitých kruhoch najhrôzostrašnejším vulgarizmom. To, že celá produkcia komerčných médií je podriadená požiadavkám trhu, je už dnes ale klišé. V zásade predsa na tomto fakte nie je nič zlé ani neobvyklé. Aj výrobca jogurtov sa snaží nájsť najobľúbenejšiu chuť a nemusí to byť nutne tá, ktorá chutí najviac jemu samému alebo Umbertovi Ecovi. Musí to byť tá, ktorá chutí masám, tá, ktorá opojí najviac zmyslov. A teraz je na rade otázka: čím sa stala produkcia médií ópiom ľudstva? Ktorý faktor spôsobil, že sledovanie televízie je dnes hádam najobľúbenejší relax?

Moja odpoveď (a zdôrazňujem že moja, pretože si v žiadnom prípade nenárokujem všeobecnú platnosť) znie: Susan Boyle. Táto speváčka s výnimočným hlasovým fondom sa stala v roku 2009 hviezdou televíznej súťaže Britain‘s Got Talent. Keď prvýkrát vystúpila na pódium pred nekompromisnú porotu, nikto sa netajil cynickým údivom nad jej nie veľmi šarmantným zjavom. Po prekvapivo úspešnom vystúpení a jednohlasnom prijatí poroty sa strhla mánia. Celý svet hovoril o Susan Boyle ako o prelome v komerčnej hudobnej produkcii. Hlásal sa návrat k podstate estetického zážitku zo spevu, bez ohľadu na imidž interpretky.

Práve vďaka Susan Boyle si teda každý divák mohol povedať, že mu je úplne jedno, že je škaredá, pretože dôležitý je jej spevácky výkon. Každý divák si mohol touto prostoduchou vetičkou pred známymi dokázať, že nie je povrchný, ale naopak, že je veľký znalec kvalitnej hudby (nehovoriac o tom, že je navyše krajší či krajšia ako ona). Každý divák, ktorý podľahol tomuto mámeniu latentnej samochvály, ale naopak klesol veľmi hlboko do sfér povrchnosti. Pretože každý tento divák priznal, že Susan Boyle je v prvom rade škaredá (hoci im to nevadí), a teda že ich v prvom rade zaujíma imidž.

Ópiom médií je preto podľa môjho názoru lichotenie divákovi. Predstieranie, že divák niečomu veľmi dobre rozumie. Že divák je prototyp morálnosti. Že divák túži po vedomostiach. Televízia nám zvyšuje sebavedomie, podsúva nám rôzne Susan Boylové, ktoré sú škaredé, ale nám to nevadí. Podsúva nám rôzne nadbytočné informácie, ktorým ani zbla nerozumieme, ale máme pocit, že sme tak inteligentní, že sa bez nich nezaobídeme. A drvivá väčšina divákov telenoviel po ich skončení zahlási: „To je taká blbosť!“ A hneď vedia, že ich kultúrne niveau je viac ako nadpriemerné, pretože seriál Manuela (ktorý sledujú všetky susedky) im pripadá stupídny.

Lichôtkam človek ťažko odoláva.