Západ v nás

Predstavte si nasledujúcu situáciu. Pracujete na niečom veľmi dôležitom. Ste obklopený neustálym cvrlikaním cvrčkov, zavíjaním kojotov a gýčovými, umelými kvetinami. A aby toho nebolo málo, niekto vás vyruší vo chvíli, keď to najmenej čakáte. Ten niekto je váš pochybný brat s kriminálnymi sklonmi. Identickou situáciou sa začína bakalárska inscenácia DAMU, Pravý západ od Sama Sheparda.

Motívy kovbojov, osamelosti, či púšte sú pre jeho hry príznačné a pracuje s nimi vo viacerých z nich. Hra Pravý západ tieto motívy obsahuje, taktiež aj táto inscenácia  s nimi počíta.

Divák vidí približne podobne zariadenú scénu, akú predpisuje Shepard. Teda písací stolík v popredí, v pozadí modrú kuchynku. Inovatívne je použitie ʺdoplnkovʺ k spomenutým základom scény. Tvoria ich umelé kvety v kvetináčoch s hlinou a dva pásy tapiet s kvetinovým vzorom na protiľahlých stranách učebne na treťomposchodí. Zo scénografického hľadiska neposkytuje  učebňa, kde sa predstavenie odohráva, veľký priestor na premeny scény. Túto funkciu však suplujú spomenuté ʺdoplnkyʺ a s ubiehajúcim dejom podobu scény mení aj niekoľko výrazných rekvizít. Prchavú atmosféru vzdialenej púšte vytvára zmena bieleho a oranžového svetla reflektora, prenikajúceho spoza okenných žalúzií nad kuchynskou linkou. Okrem stmievania pri zmenách obrazov, sa inak so svetlom nenarába. Premenu obrazov rámcuje aj melódia bendža. Vizuálna stránka inscenácie odkazuje k neurčitému obdobiu osemdesiatych až deväťdesiatych rokov a je výrazným nositeľom grotesknosti inscenácie. Táto štylizácia celý príbeh odľahčuje a kontrastne  necháva vyznieť podstatnému, nefyzickému a materiálne ťažšie uchopiteľnému - vzťahu dvoch bratov.

Dej odzrkadľuje vzťah staršieho Leeho a mladšieho Austina. Austin stráži Matkin dom, ktorá je na dovolenke. Väčšinu svojho pobytu v dome venuje dopisovaniu scenára, ktorý by mu zaistil veľký úspech na poli filmu. Jeho brat Lee strávil posledné mesiace svojho života kdesi v púšti a nevedno, čo konkrétne ho priviedlo do Matkinho domu. Zhodou náhod sa Lee zoznámi s Austinovým producentom Saulom. Saula Leeho osud zaujme natoľko, že mu ponúkne možnosť sfilmovania scenára, ktorý spíše v spolupráci s Austinom. Ten je z tejto situácie veľmi frustrovaný, urazený a spoluprácu odmieta. Úlohy sa vymenia. Lee sa snaží napísať scenár sám a Austin začne vykrádať okolité domy.  V tejto situácií napokon nájdu kompromis v podobe spolupráce. Austin pomôže Leemu so scenárom, ak ho neskôr Lee zavedie do púšte. Celú tvorivú seánsu preruší až Matkin návrat, ktorý bratia počas svojich šialených hádok celkom zničili. Dej končí otvoreným koncom.

Lee (Vojtěch Bartoš) je kovboj s veľkým hnedým klobúkom, strniskom a trochu vandráckym zjavom. Jeho džínsy majú veľkú záplatu a topánky si svoje najlepšie roky taktiež odžili. Bartoš tvaruje svoju postavu pomocou odtieňov kriminálnika, šialenca, zúfalca, ale aj sebavedomého a ostrieľaného mača. V jeho ponímaní Lee nepredstavuje zádumčivého pútnika, pre ktorého púšt zosobňuje priestor pre meditáciu. Svoju postavu ilustruje skôr ako rebela, vyhraneného voči spoločnosti. Je však trochu zmätený, pretože svojim návratom do civilizácie potvrdzuje, že úplne nezávislý byť nedokáže. Svoju rebelskú, sebavedomú a nezávislú tvár dokáže udržať dovtedy, dokým si neuvedomí, že scenár sám napísať nevie. Zatiaľ ale bojuje sám so sebou, s plechovicami piva a kvetináčmi, ktoré postupne zaplavujú scénu.

Austin (Marek Mikulášek) má priliehavú bledomodrú košeľu, béžové nohavice s pukmi a béžové topánky. Austinov zjav pôsobí "nažehlene". V jeho živote má všetko svoj vlastný šuflík a systém. Zrejme preto je v napätej situácii schopný tak ľahko podľahnúť tlaku svojho staršieho brata a nedôvere Saula. Podobne ako Austin, aj on prejde psychickou zmenou, v jeho prípade omnoho radikálnejšou. Z dobrého, starostlivého, kvietky polievajúceho synčeka sa stane muž, ktorý potrebuje zmiznúť z civilizácie a byť chvíľu sám. Mikulášek zobrazuje svoju postavu spočiatku veľmi jemne, priam až s žensky pôvabnou jemnosťou. Voči svojmu bratovi je korektný a úprimne ho privíta. Na druhú stranu svojim prejavom maskuje skutočnosť, že si Lee vybral nevhodný čas na návštevu. Zdvorilým ostáva až do kulminačného bodu, keď sa dozvie, že jeho scenár sa pozastavuje. Vtedy nechá vyniknúť aj svoju ʺmužnejšiuʺ stránku, ukradne hriankovače celej ulici, aby bratovi dokázal, že sa mu vie vyrovnať a vychutnáva si bratovu nemohúcnosť pri písaní. V svojom prejave sa približuje hranici šialenstva. Zrútenie jeho sveta prišlo náhle  a tak aj jeho konanie a správanie postráda výraznejšiu gradáciu. Mikuláškovmu výkonu napomáha aj celková štylizácia kostýmu, v konečnom dôsledku tak vzniká veľmi pekný kontrast medzi jeho prvotnou upravenosťou a neskorším chaosom.

Saul (Onřej Vacke) je typický až komický obrázok na pomedzí producenta z druhej polovice osemdesiatych rokov, resp. postsocialistického podnikateľa. Slnečné okuliare, husté fúzy, veľké červené sako, červené lakovky z krokodíla, biele nohavice a hodvábna, vzorovaná košeľa. Vacke svoj menší herecký priestor vyvažuje výrazným prednesom. Jeho pózy obsahujú nápadnú sošnosť, akoby v každom momente pózoval pred fotoaparátmi. Zároveň odľahčuje dusnú atmosféru bratského vzťahu. Interpretácia jeho postavy je skĺbením odkazu k ʺamerickostiʺ textu hry a komickou alúziou k našej nedávnej minulosti.

Matka (Izabela Firlová) sa na scénu dostane až v poslednom obraze. Stará dáma v kvietkovaných šatách je veľmi nahnevaná z toho, čo sa udialo v jej dome. Svoje emócie drží vo vnútri a jej komunikácia vychádza spomedzi zaťatých zubov. Firlová zobrazuje Matku ako prísnu dôchodkyňu. Jej reakcie sú veľmi presné, promptné, až úsečné. Dištancuje sa od vzniknutej situácie, napriek tomu, že na zemi je hlina, plechovice, strhnuté tapety, rozhádzané papiere, hriankovače a  zničený písací stroj. Napriek tomu nepodlieha panike a zachováva chladnú hlavu. Na záver odíde a nechá bratov po ich vzájomnom konflikte samých.

Z dramaturgického hľadiska (Helena Kebrtová) predstavuje Shepardov text výborný materiál  pre hereckú interpretáciu a prácu v komornom priestore. Text  je očistený od replík, ktoré by mohli odvádzať pozornosť diváka. Z deja sa divák napríklad nedozvie nič o tom, čo sa stalo s ich otcom. Inscenátorkám sa pomocou kontrastu ʺvizuálnehoʺ a ʺhovorenéhoʺ podarilo zobraziť  vzťahy medzi postavami bratov. Tento zámer prispel aj k tomu, že inscenácia smeruje k pomerne rýchlejšiemu spádu. A v tom aj spočíva veľké úskalie pre hercov. Keďže konkrétnu inscenáciu nehrávajú pravidelne, je veľmi náročné ustrážiť si adekvátne tempo pre jednotlivé obrazy, aby predstavenie nepôsobilo, akoby bolo odohrané ʺz rýchlikaʺ.

Režijná inšpirácia (Zuzana Burianová) nesiahala zbytočne ďaleko, vychádza z pištoľníckych súbojov, známych z westernov.  Napríklad v úvodnej scéne si réžia napomáha použitím detskej lopty v rukách Leeho, ktorú si bratia razantne prihrávajú. Lopta sa opätovne na javisko dostane ku koncu predstavenia, po zmene úloh, keď je tým drsným a "nad vecou" Austin. Napätie medzi bratmi je však prítomné stále. Zjavné je aj narábanie s kontrastom. Kontrast sa najviditeľnejšie prejavuje vo vzhľade čistej scény na začiatku a  špinavej na konci. Ku kontrastu dochádza aj vo vzťahu bratov, ale aj v ich individuálnom psychickom rozpoložení.

Aj keď tento pokus nie je práve najintímnejšou psychologickou sondou do rozorvanej duše básnika, poskytuje príjemný priestor na zamyslenie sa. Svojou štylizáciou ilustruje Shepardovu poetiku. Tá ale poskytuje nemalý a nie celkom jednoznačný priestor pre divákovu interpretáciu. Takmer ako púšť do ktorej obaja hlavní aktéri smerujú.

Sam Shepard: Pravý západ

Překlad: Jitka Sloupová, režie: Zuzana Burianová, dramaturgie: Helena Kebrtová, scéna a kostýmy: Ján Tereba, světla: Ondřej Růžička, hrají: Marek Mikulášek, Vojtěch Bartoš, Ondřej Vacke, Izabela Firlová

Písané z reprízy 5. decembra 2012.