Živí ľudia sú most medzi teóriou a praxou

Bojím sa, že na takom krátkom priestore, budú moje úvahy trochu hranaté. Ale nech. Hádam, aj to pomôže!

Moje štúdium na škole bolo špecifické, tak ako asi štúdium každého z vás. Zaujímavé, že je síce jedna škola, ale každý akoby chodil na tú svoju. Jednodu-cho aspoň na našej VŠMU je v princípe taký slobodný priestor, že študent si do veľkej miery modeluje svo-je štúdium sám. To je možno základný rébus: do akej miery treba študentov „učiť“, čo vyžaduje disciplínu a do akej miery „tvoriť“, čo vyžaduje slobodu. Zdá sa mi, že obe dynamiky by mali byť v rovnováhe. Poznať tradíciu a kontinuitu divadelného myslenia je základ, ktorý sa nedá obísť. A vytvoriť priestor, aby sa študent individuálne k tejto tradícii vyjadroval resp. aby časom dospel k súčasnému jazyku, je asi cieľ každej dobrej vysokej školy.

Čo sa týka motivácie, ide o to, vytvoriť si čo najrýchlej-šie konkrétny vzťah ku každej látke: ok, toto obdobie (tento režisér, dramatik) sa takto vyjadroval, zaujímavé! Ako vtedy ľudia žili? Čím sa zaoberali? Čo ma na tom inšpiruje? V čom je to podobné z dnešným svetom? Pohol sa odvtedy niekam? Ako to prežíva ten hrdina? Rozumiem mu? Slovom, Hamleta si môžeme prečítať ako veľký opus, ktorý sa nás netýka, ale aj ako niečo, čím sa môžeme konfrontovať.

Ja som si postupne vybudoval systém takzvaného „výs-kumu“. Ak som chcel inscenovať Rabelaisa, hľadal som materiály a obrázky tej doby. Nasával som tou imaginá-ciou, ktorá sa nejako zužitkovala neskôr na javisku. Jed-noducho, aby som sa vyjadril jasne: všetko, čo na škole stretnete je dobré premieňať na konkrétne svoje plány, vzťahovať ku svojmu textu, ktorým sa práve zaoberáte. V opačnom prípade sa len informujete, ale nič v sebe neformujete.

Ale to sú ešte stále všetko teoretizovania.

Ak by sa ma niekto opýtal na moju školu, odpoveď ne-bude znieť, čo som študoval a čo som sa naučil, ale koho som stretol a koho som nestretol!

Živí ľudia sú asi kľúčom, ako vytvoriť most medzi teóriou a praxou. Nie je nič horšie, ako keď pedagóg považuje svoju existenciu na škole len ako nutnosť, a nie je nič krajšie ako keď pedagóg svoju prácu berie ako poslanie, ako duchovné otcovstvo. Potom sa môžete aj vy stať synmi a dcérami, kto-ré si osvoja isté „spôsoby“ a ďalej ich rozvíjajú.

Často sa stretávam s názormi študentov, že „nás vlastne nikto neučí a nikto sa o nás nezaujíma...“ A títo študenti toto omieľajú päť rokov a ani si nevšimnú a už držia v ruke diplom. A teraz čo? Žijú v slobodnej Európe, môžu cestovať, komunikovať, čítať knihy, aké chcú a napriek tomu sa cítia izolovaní. Chcem len povedať, že tí ľudia, ktorých hľadajú, sú a tie divadlá, ktoré chcú vidieť, exis-tujú, ale aj oni musia vynaložiť istú energiu. Možno býva-jú o ulicu od ich privátu a oni to celý čas netušili. Možno na konci sveta a oni musia prekonať strach pred nezná-mym. Verte mi: každá púť, keď sa koná, je ťažká a keď sa na ňu spomína, je krásna. Slovom ako viete, žiadny dramatický hrdina to v dráme nemôže mať jednoduché. A ani „dramatický“ študent.

Keď som študoval impresionistov, zistil som, ako sa tí ľudia vedeli stretávať. Ako vedeli nájsť jeden deň v týž-dni, aby si pohovorili pri dobrej večeri o umení, o sebe, o všetkom. Takéto spolky nám dnes chýbajú. Ale už sa opakujem, ale musím: komunikácia a živí ľudia.

Pre našu generáciu bolo rovnako dôležité, že v čase nášho štúdia bolo na vzostupe divadlo Astorka, kde sme chodili a veľmi nás to inšpirovalo. Je dobré preto popri škole vidieť aj reálne existujúcu komunitu diva-delníkov, ktorá vás ubezpečí, že to funguje. To je veľmi stimulujúce. Hľadať živé komunity. Všetko v dramatic-kom umení sa deje v dialógu, to ostatné je samota, ktorá frustruje.

Ale pozor! Je aj samota, ktorá je životodárna. Skôr by som to nazval „stíšenie sa“. Nájsť si priestor a čas, kedy môžem sám v tichu uvažovať o videnom a o počutom. To nás oslobodí od rýchlych súdov a pomôže pozerať na ľudí v kontexte. Premeditovať realitu. A takto z ti-chého miesta vidieť obrysy príbehu, ktorý chcem vy-rozprávať.