Dramatický debut Júliusa Barča–Ivana 3000 ľudí z roku 1934 zčasti prispel v rozvoji formujúceho sa profesionálneho slovenského divadla a drámy. Tematickým predobrazom bola robotnícka Krompašská vzbura z roku 1921, no Barč-Ivan dej zasadil do amerického prostredia. Študenti bratislavskej VŠMU výberom tohto, dnes už smiešne naivného textu, chceli asi postihnúť dnešnú neľahkú spoločenskú situáciu a možno predostrieť jedno z východísk.
Predstavenie 3000 ľudí sa začínalo pompéznou zvučkou fi lmového štúdia Twentieth century Fox a predznamenalo tak dramaticko – režijný zámer, využiť text ako multi-žánrovú fi lmovú koláž z tridsiatych rokov. Dej inscenácie sa odohráva počas jedného dňa v hoteli Esplanade, kde kvôli zúriacej ekonomickej kríze chovajú 6 kusov ošípaných a 6000 nezvaných hosti z ríše hmyzu. Minimalisticky poňatú scénu hotelovej haly tvorí recepčný pult, neveľký látkový gauč a stojan s včerajšími novinami. Kruhový pôdorys haly je obkolesený vyvýšeným polkruhovým schodiskom, kde sú uprostred dvere do hotelových izieb. Vydareným inscenačným prínosom oproti textovej predlohe je postava samotného autora Júliusa Barča–Ivana (Lukáš Dóza), ktorý spoza svojho písacieho stroja - nechýbajú pri ňom gýčovité spisovateľské rekvizity ako šálka s kávou a popolník s nedofajčenou cigaretou – sleduje dianie na scéne. Ten postupne predstavuje charakterové vlastnosti hlavných postáv, nachádzajúcich sa v scénických poznámkach a tiež sa zapája do hereckej akcie, keď v jednotlivých nosných replikách osvetľujúcich jeho povahu zastupuje danú postavu, ktorá ju prednáša. Vzniká tak vzdialený model divadla na divadle a divák má možnosť čiastočne hlbšie spoznať tohto významného slovenského dramatika.
Samotný príbeh sa zdá byť akousi dobovou realistickou moralitou alebo z dnešného pohľadu utopickým riešením hospodársko-ekonomickej krízy, ktorá ma ďalekosiahle sociálne následky. Do mesta v raných hodinách prichádza milionár John Fenton (Marián Viskup), ktorý by pre miestnych mohol byť potencionálnym záchrancom krachujúcich Lanhattanských oceliarni. Ich zatvorením by o miesto prišlo 3000 ľudí a nastala by sociálna katastrofa, dnes nám známa zo slovenských „hladujúcich dolín“. Nepriaznivú situáciu sa rozhodne vyriešiť redaktor denníka Večerný šíp Jimmy Peters (Peter Brajerčík), no jeho dva pokusy – jeden apeláciou na milionárove city a druhý radikálnym riešením s rozpadajúcim sa revolverom v ruke – sa končia neúspechom. Ostáva mu už len spolu s mladým inžinierom Higginsom (Juraj Ďuriš), zastupujúcim záujmy robotníkov, prijať bolestivú skutočnosť a nejako sa s ňou vysporiadať. Prichádza však nečakaný obrat a žiadaný americký happy end, keď sa milionár (osvietený snáď rukou priezeravosti) rozhodne oceliarne odkúpiť a zachrániť tým robotníkov.
Režisérka inscenácie Adriana Totiková sa snažila nabúrať miestami uspávajúcu monotónnosť realistickej drámy fi lmovými etudami, v ktorých sa zrkadlili prvky grotesky, muzikálu a gangsterského fi lmu. Tento zámer sa ukázal byť nie príliš funkčný, pretože neosvetľoval príbeh, neposúval ho do vyšších významových sfér, ale iba mlhavo dokomentoval predošlé udalosti. Vizuálne pôsobivo vyznela etuda, počas ktorej sa na javisko dostávajú všetky postavy a v rýchlom pohybovom slede znázorňujú fi lmové plynutie času, venujúc sa svojej dennej rutine – milionár chytá ryby, redaktor s cigaretou v ústach robí kľuky, poslíček sa nemotorne trápi s kuframi. Naopak etuda kde sa Peters priznáva Higginsovi so svojím raňajším zámerom, keď sa pokúšal z milionára dostať 300 000 dolárov, toľko potrebných na záchranu oceliarní, zostáva veľkým otáznikom. Pozostávala zo sekvencovaných scénických obrazov, počas ktorých herci menili nehybné pozície na javisku. Tieto fotografi cké momentky akoby ani nesúviseli z dejom a vyzneli do prázdna.
Inscenácia stavala na hereckých výkonoch, z ktorých asi najviac oslnilo pojatie Exekútora (Martin Šalacha), ktorý svojím napätým úradníckym výzorom a „kronerovskou“ mimikou, či hlasovou intonáciou pripomínal nostalgický obraz Jožka Púčika (v podaní Jozefa Kronera v televíznej inscenácii). V predstavení jeho postava odľahčovala nezáživné scény a svojou nemotornosťou bavila publikum. Je evidentné, že k vytváraniu postáv bolo pristupované zo všetkou precíznosťou. Vo vypätých situáciách dokázali herci presvedčivo demonštrovať svoje emócie a ich celková spoluhra sa podobala ľahko plynúcim swingovým rytmom, ktoré dotvárali atmosféru predstavenia.
Autori inscenácie 3000 ľudí zrejme chceli DDDDD na javisku refl ektovať práve prebiehajúcu svetovú fi nančnú krízu, no neviem či si pre tento účel vybrali príznačný text. Skeptickým okom ekonóma si možno len ťažko predstaviť, že by nadnárodné spoločnosti presadzujúce svoje záujmy cez politické špičky, prejavili sociálne cítenie a podporili hrdzavejúci slovenský priemysel. Posolstvo doliehajúce k nám z inscenácie, teda, že nádej zomiera posledná a vždy sa nájde nejaký „kúzelný deduško“, ktorý švihom zázračného prútika všetko napraví, vyznieva prinajmenšom humorne, ak nie absurdne. Na koniec už len zostáva pridať výstižný citát Libora Vodičku, ktorý z ťažkým povzdychom predniesol po videnom predstavení: „Mám dojem, že sme stale mysleli, že tu vyrůsta generace kriticky myslících lidí a oni zatím vyrostli buržuové s holým zadkem“.