Ako Nasťa cárovala a Pája mandáty falšoval

Predpoveď počasia na dnes, 22. mája 1925 je viac ako priaznivá. Červená žiara na oblohe rozmetáva posledné biele mračná, ľudia sa konečne môžu tešiť na šťastné zajtrajšky. Teplé slová štátnych úradníkov zahrejú na tele i duši. Stačí sa teda obliecť ľahko, pre istotu ale odporúčame červené šatky a legitku. A hlavne nezabudnite mávať a tešiť sa. 

Tragickú absurditu až príliš reálnej kapitoly z dejín si Nikolaj Erdman zobral poriadne na mušku vo svojej komédii Mandát. A Mandát Nikolaja Erdmana si zobrali na mušku študenti brnenskej JAMU. Táto hra sa pre nich stala dobrým podkladom pre vaudvillovskú komiku. Postavy neustále podliehajú nejakým klamom a nedorozumeniam, no aj sebaklamom a pretvárke. To vytvára neuveriteľný miš-maš, v ktorom študenti herectva môžu svoj komediálny potenciál realizovať v tých najneuveriteľnejších polohách a kŕčoch. Na plátne v pozadí je namaľovaný dobový obraz Moskvy s azda priveľmi nápovedným nápisom MOCKBA 1925. Scénickými prvkami sú iba truhlice, ktoré dynamicky počas inscenácie menia svoj účel. Veľmi nápadité je predovšetkým ich využitie ako „skrýše“ pre hercov, ktorí práve nemajú svoj výstup. Ich neustále „vykúkanie“ dynamizuje mizanscény a oživuje tak celkový rytmus inscenácie. V inscenácii rezonovalo množstvo ďalších re- žijných nápadov. V niektorých momentoch si herci dali „voraz“, lebo sa museli vydýchať, či iným spôsobom vystúpili z postáv. Podobné vsuvky sú typické pre „kaseštiky“, v ktorých režijný zámer apeluje predovšetkým na divácku úspešnosť. Napriek tomu, že diváci asi budú prevažne diskutovať o tom, „ako srandovné to bolo, keď tí herci prestali hrať lebo boli udý- chaní,“ v žánri inscenácie ale tieto fóry neboli nadbytočné, a zároveň ani nestálo všetko iba na nich. Komediálnu nadsázku pri dramatických situáciách odhaľovania nových a nových spletí problémov tvorcovia zdôraznili efektnou prácou so svetlom. Ústrednou témou inscenácie je teda neustále menenie tvárí a prezliekanie kabátov, pri ktorom už postavy zabúdajú, kým vlastne sú. Roman Vencl v úlohe svedomitého syna a brata Pavla Sergejeviča Gulačkina spočiatku s plným nasadením hľadá cesty, ako sa vyhnúť straníckym kontrolám, no zároveň si zachovať svoju buržoáznu kultúru. Riešenie nachádza vo vyvesení obrazov, z jednej strany portrétov straníkov a z druhej diel buržoáznych maliarov. Táto hra na komunistu ho ale pohltí do takej miery, že v závere nám v oduševnenom monológu oznámi, že nás všetkých v mene strany zlikviduje. Roman Vencl tu dokázal bez zaváhania prejsť z komediantskej polohy hysterického a agilného komunistu do obrazu predzvesti zla. Erdmanove slová sa vďaka tomuto výstupu nerozplynuli v inak prevažujúcom komediantstve. Výrazným hereckým výkonom obohatila inscenáciu aj Magdaléna Tkačíková v roli kuchárky Nasti, ktorá bola vďaka nedorozumeniu pový- šená na cárovnú. Keďže sa Nasťa po večeroch utápa v románoch zo šľachtického prostredia, dokáže tento klam potvrdiť svojím vznešeným slovníkom. No pri večných hystériách a problémoch skĺza opäť k slúžkovskej prízemnosti a vulgárnosti. Magdaléna Tkačíková naozaj mení svoju tvár každých päť minút, a to bez jediného zaváhania. Hysterická matka Petry Kocmanovej dáva inscenácii základný agresívny tón. Napriek svojej bigotnosti pri riešení problémov neváha byť agilná a vulgárna. V neustálom kŕči s komedi- álnou nadsázkou bojuje s kopiacimi sa problé- mami. Jedna pretvárka sa musí ututlať druhou, tá treťou a všetko má na pleciach práve ona. Celá spleť divadiel na divadlách, na divadlách, na divadlách sa odvíja od vydajachtivosti jej dcéry Varvary (Kristýna Jiroušková). Varvara sa ukáže ale ako nie veľmi inteligentná, a hoci veľmi žiadostivá, menej žiadaná. Neustále sa utápa vo svojom odraze v zrkadle a rozmaznane afektuje. Keď sa zoznámi so svojím nastávajúcim Valeriánom (Martin Kraus), vrhá sa mu do náručia bez pochýb o jeho záujme. Ten už ale má zálusk na „cárovnú“ z Varvarinej kuchyne. Bizarným omylom sa Nasťa dostala k šatom cárovnej, ktoré kvôli straníckej kontrole u nich ukryla Tamara Leopoldovna (Anna Königsmarková). O Nasťu má navyše záujem aj úlisný Ivan Ivanovič Šironkin (Ivan Jurečka), čím sa celý dej ešte viac preplieta intrigami. Erdman na pozadí tejto frašky písal ale predovšetkým veľmi útočnú politickú satiru. Varvarina rodina nie je robotníckeho pôvodu, no tuší, že zo zásnub nebude nič, ak svoj proletársky pôvod nedokážu. Uplatia teda podnapitého verklikára (Marek Příkazký), aby prišiel na zásnuby hrať ich rodinu. Prichádza aj so štyrmi ďalšími členmi – bábkami, ktoré má zavesené na chrbte. Marek Příkazký tak hrá päť postáv, ktoré rozlišuje komickými polohami hlasu. Valerián ale napriek domnienke Varvarinej rodiny nie je proletár, ale naopak buržoázny zá- stanca cárskej rodiny, ako aj jeho otec Olymp Smetanič (Ondřej Brett) a mladší brat Anatolij, do úlohy ktorého je obsadená herečka Iveta Jiříčková, čím sa zdôrazňuje Anatolijova nevyspelosť a detskosť. Kritickým momentom inscenácie je predovšetkým patetický záver, ktorý trápnym spôsobom pretlačí na záver politický motív, inak počas celej inscenácie opomínaný. Obrázok starej Moskvy prekryje obraz štvorice Stalin, Lenin, Marx a Engels, ktorá sa v červenom svetle dramaticky približuje k publiku a nakoniec padne na zem. Za zvesenými obrazmi sa objavia herci s pietne držiacimi sviečkami. Po hysterickej náloži excentrických výstupov a komediálnej nadsázky tento záver naozaj kričí zbytočným pátosom. To ale nezmenilo nič na nekonečnej klaňačke, ktorá potvrdila, že isté inscenačné postupy sa pre široké diváctvo nikdy nevyčerpajú.

Nikolaj Erdman: Mandát režie: Rodion Ovčinikov j.h.

Pá 21/05 -> 19:00 DISK (soutěžní představení)