Eva Kyselová

V rámci výzkumu metody K. S. Stanislavského jsme se díky podpoře grantu Dlouhodobého koncepčního rozvoje mohli seznámit s fondy a činností Stanislavského centra na Rose Bruford College (RBC). Londýnská mezinárodní dramatická škola divadla a performance Rose Bruford College (Rose Bruford College of Theatre and Performance) je řazena mezi dvacet dva nejvýznamnějších britských divadelních škol. Byla založena roku 1950 herečkou a divadelní pedagožkou Rose Brufordovou, která pro ni získala v Sidcupu v jihovýchodní části Velkého Londýna dvě historické budovy Lamorbey House z  18. století s hospodářskými přístavbami a rozsáhlým parkovým campusem.

Sophie Proust upoutala pozornost okamžitě. Přišla s obrovským batohem, ze kterého začala vytahovat velké množství tlustých knih a DVD. Až člověk nevěřil, že ji s tím pustili do letadla. Drobná, energická bruneta vedla začátkem dubna na DAMU workshop zaměřený na téma "directing actors". Touto pro blematikou se ostatně zabývá už dlouho - metody režírování herců byly tématem její dizertační práce pod vedením Patrice Pavise a na výzkum tvorby amerických režisérů získala Fullbrightovo stipendium. V USA nakonec strávila celý rok a měla možnost pozorovat při práci Roberta Wilsona. Jakými způsoby lze přistupovat k režii herců pak důkladně rozebrala v knize La direction d´acteur z roku 2006. V současné době přednáší Sophie Proust na univerzitě v Lille a sama rozhodně nesplňuje zkreslený pohled na divadelní teoretičku - není ani nudná, ani nepřístupná, ale naopak, upřímná a otevřená diskuzi, kterou se nebojí sama provokativně vyvolat.

„Slabosť toho druhého je najlepším stimulom pre tvorivú prácu!“

... nemusí byť vždy Tragédiou!

Kým sa nás smrť nedotýka, nepripúšťame si ju, nechceme si uvedomiť, že je súčasťou života asi tak, ako ranné vstávanie. Našťastie sa so smrťou stretávame aj „vďaka“ úmrtiam známych osobností verejného života. Pompézne a pietne spomínanie, neustále mediálne omieľanie a pripomínanie nám vlastne veľmi pomáha smrť akceptovať.

Človeku stačí k životu málo, trochu permanentného šťastia a peniaze. A preto skúša, čo sa dá, aby sa tento cieľ naplnil. A čo na tom, že to vyžaduje obete, sem-tam dobrovoľné poníženie, inokedy zatnúť zuby a pre pár „kaček“ nasadiť dokonalý úsmev. Tak nejak sa s tým počíta aj v hoteli „U Kačenky“, ktorý si v priestoroch bývalého veľkochovu ošípaných zriadil mladý manželský pár On a Ona - Erich a Kathrin, zvaná tiež Kačenka. Ich kapitalistický sen o prosperujúcom podniku, slušnom zárobku a konečne! živote na úrovni sa má pretaviť do reality na vidieku. V prostredí očkovanom proti zmenám, zato v spoločnosti, kde sa do susedovho taniera nielen vidí, ale nie zriedka sa z neho kradne obed.

Autorské, alternatívne, kolektívne...To naozaj tomu dnešnému divadlu stačí? 

Keď forma prekryje obsah, môže to mať negatívny dosah. Keď je formou absencia obsahu, je ten dosah ešte horší – žiadny! 

Herec/Herečka: Tak čo hovoríš, bolo to dobré?
Kritik/Kritička: Chceš naozaj počuť môj úprimný názor?

Ak umelci očakávajú serióznu kritiku, prečo...

Dnešná doba, ktorá všetko dokáže schovať pod prívlastok postmoderný/á/é, akosi chtiac-nechtiac automaticky bráni bezhranične slobodnej recepcii umenia. Je to sčasti aj prirodzený dôsledok jeho neúmerne rýchleho opotrebovania. Najťažšou úlohou je prísť s niečím novým, čo tu takpovediac ešte nebolo. Na druhej strane sa všeobjímajúca postmoderna stáva pohodlnou barličkou, ktorej sa dá chytiť, ak si s posudzovaním umeleckých kvalít diela alebo jeho výkladom jednoducho recipient nevie poradiť.

Najhoršia kritika je tá, ktorej nerozumie jej autor/ka.

Odmietanie diskusie odkrýva nezrelosť osobnosti, nie zrelosť umenia. 

O problematike definovania a stanovenia princípov umeleckého výskumu, respektíve vedeckého výskumu, ktorý sa dotýka alebo čerpá z umenia, sa v širšom čes-koslovenskom kontexte hovorí pomerne málo, väčšinou ide o debaty za zatvorenými dverami, či v rámci rôznych sympózií a konferencií ¹. Z veľkej časti ide o záležitosť umeleckých vysokých škôl či umenovedných inštitúcií. Sú to miesta, kde sa táto téma dostáva do centra po-zornosti, a spolu s ňou i fakt, že stav ani podmienky pre rozvoj výskumu v umení nie sú ideálne.

Pýtať sa na to, či divadlo má alebo má mať zmysel, sa môže zdať na stránkach tohto periodika a na pôde školy, ktorá ho zastrešuje, na prvý pohľad nepatričné.

„Divadlo – to je celok, celok, celok.“ (Ján Jaborník) Redakcia časopisu Hybris sa s akademickým rokom lúči ôsmym číslom v trochu netradičnej podobe. Čitatelia, ktorí sa (predpokladajme) prelúskali všetkými textami až k tejto poslednej stránke, si iste všimli, že chýbajú recenzie. Za to však je Hybris tentokrát koncipovaná ako menší zborník niekoľkých štúdií, ktoré nie sú jednotne ukotvené tematicky, rozsahovo či časovo. Od prvoradej ambície – kritickej refl exie inscenácií sa presunul záujem redaktorov a redaktoriek k snahe formulovať vo svojich príspevkoch konkrétne teoretické postuláty. Skúsili si teda ďalšiu stránku teatrológie, ktorej súčasťou nie je len kritika, ale aj história a teória.

Študovať divadlo nám nezaručuje vedieť ho správne vnímať, robiť divadlo nám nezaručuje ho správne chápať...

Zo Samuela Becketta sa stáva klasik. Jeho hry sa inscenujú takmer všade, či už na reprezentačných scénach (iscnenácia Čakania na Godota v réžii Michala Dočekala v ND Praha), v menších regionálnych divadlách (inscenácia Šťastných dní v réžii André Hübnera-Ochodlo v Komorní scéne Aréna), sú inšpiratívnym zdrojom pre vlastné a svojské uchopenie bezhraničnej absurdity ako je to v monodráme Karla Kratochvíla Své dny. Akási divadelná renesancia jedného z otcov absurdného divadla nastáva práve v posledných rokoch, v dobe všeobecnej postmoderny aknie post-postmoderny. Tá na jednej strane teoreticky dovoľuje absolútnu slobodu v myslení, prepájaní myslenia a o umení ani nehovoriac a prakticky na rovnakom princípe i troskotá. Čím viac je možné, tým menej akoby sa chcelo túto výsadu využiť.

Inscenácia Dejvického divadla Modrovous v réžii Petry Tejnorovej po dlhej dobe prináša nielen čistotu hereckého prejavu bez čo i len známky po zaprášených a obstarožných „hereckých šuflíkoch“, žiadne hranie sa, že hráme.

Egoizmus nepatrí do divadla. Divadlo ho ale prezentuje. 

Na počiatku bola len taká mimoriadna informácia o plánovanom stretnutí doktorandov a doktorandiek divadelných vied z Prahy, Brna a Olomouci. A hneď potom dilema na tému „Teória a kritika predsa tiež patrí k divadelnej vede!“ Tak som odhodlane napísala emaila veľmi taktne (ako to len virtuálna komunikácia umožňuje) upozornila na tento fakt. Následne prišla-veľmi pozitívna a prívetivá odpoveď. Vzápätí predstava veľmi skorého rána a cestovania v mraze z jednej českej metropoly do tej druhej. V ten deň, 22. januára, však Brno vyhralo nad Prahou. Zima a mráz prekona-li zimomriavky, ktoré naskáčupri sledovaní vojnového ruského filmu tak výrazne, že som v to ráno túžila len po jedinom, po studenej Prahe, ktorá napriek perma-nentnému snehu sálala materské teplo domova.

„Nech už boli Shakespearove skutočné vzťahy v sú-kromnom živote akékoľvek, ťažiskový a najpúta-vejší vzťah zachytený v sonetoch je spätosť poézie a času.“1

Inscenáciu Tmavomodrý svět (Naruby) nazval kolektív autorov ako divadelno-hudobnú revue na motívy života a piesní Jaroslava Ježka. Z výsledného javiskového celku je cítiť počiatočnú fascináciu osobnosťou českého skladateľa, ktorá ale nezostala v štádiu nekritického obdivu. Stala sa len odrazovým mostíkom pre hlbšie „štúdium“ jeho diela a doby, ktoré vytvorili živnú pôdu pre umelecké spracovanie. Režisér Braňo Holiček, študent KALD, má za sebou autorské inscenácie Meeting Point a V sedmém pádu, kde sa snažil kumulovať a spojiť úlohu dramatika a režiséra. S väčším či men-ším úspechom a rezervami sa mu to darilo. Táto jeho bakalárska inscenácia predstavovala však dosť odlišné tvorivé pole.

Iana Herberta som spoznala v Budapešti na seminári pre divadelných kritikov, kde v rámci núdzového režimu zaskočil na lektorovanie namiesto nemeckého kritika (a mnou nesmierne očakávaného) Dirka Pilza. Ian Her-bert je nesmierne šarmantný, vzdelaný, vtipný a časom, divadelnými doskami a prúdmi ošľahaný kritik-veterán. Stretnutie s ním sa takmer vždy rovná inšpiratívnym a hodnotným diskusiám, lekcii pravej a teda nezro-zumiteľnej vysokej angličtiny ale aj veselým (nielen) divadelným zážitkom. Je to človek, ktorého názory sú v medzinárodnej divadelnej kritike vážené a ktorý sa naopak zaujíma a orientuje v kontextoch aj českého či slovenského divadla a ktorého reputácia stavia na dlhoročnej kritickej praxi. Spoznať teda jeho názory či stanoviská môže byť pre nás, relatívne mladých a mladé začínajúce kritické „uchá“ poučnou podporou či skúškou správnosti rozhodnutia venovať sa tejto často nevďačnej profesii.

Kritika je aj o diskusii o divadle, nielen po divadle.

Oslavy okrúhlych výročí sú hlúposť. Považujem za istý alibizmus prikladať väčší či menší dôraz pripomienke udalosti len preto, že od nej uplynulo pekné, zaokrúhlené číslo s nulou či päťkou na konci. Akoby všetky ostatné výročia boli pominuteľné, v televíznych novinách a možno v nejakom nebulvárnom denníku sa objaví „pripomíname si dvanáste výročie“ a koniec, zatiaľčo tak ako minulý rok pri štyridsiatom výročí Augustovej okupácie, tak aj tento rok pri dvadsiatom výročí Nežnej revolúcie, sa po celý rok o ničom inom nehovorí, nepíše a nenakrúca. Predtým a potom, opäť len nutné zmienky. S pozostatkami minulej doby a následkov zmeny režimu sa predsa potýkame denne, či už sa nás dotýkajú priamo alebo len sprostredkovane.