Francúzsky realistický román Madame Bovary, v slovenskom preklade Pani Bovaryová, z roku 1857 je dodnes rezonujúcim literárnym dielom. Prostredníctvom života a vzťahov hlavnej postavy Emy Bovaryovej, ženy v domácnosti s veľkými životnými ideálmi, reflektuje niekoľko nadčasových tém, predovšetkým ľudskú márnivosť a to, kam až človeka dokážu priviesť neprimerané očakávania.
Titul zároveň otvára problematiky mužsko-ženských vzťahov: vzájomné nedorozumenia, manželstvá bez lásky, či aj milenecké pomery. Najnovšiu javiskovú adaptáciu Paní Bovaryové uvádza Činohra Národního divadla v Prahe. V režijnej interpretácii Tomáše Loužného, ktorý je zároveň autorom dramatizácie, rozoberá otázku obmedzeného postavenia ženy 19. storočia, pre ktorú sociálna, ani ekonomická samostatnosť, na rozdiel od mužov, nebola určená. Práve ľahko feministické tendencie Paní Bovaryové režiséra Loužného dodávajú punc celému dielu a robia ho atraktívnejším pre súčasné publikum. V dôsledku snahy o dosiahnutie nezávislosti sa teda Ema v stvárnení herečky Národního divadla, Denisy Barešové, vzbúri. Utráca nadbytočné množstvo peňazí a hazarduje so svojím manželstvom s dobrosrdečným, ale nevšímavým Karlom Bovarym (Radúz Mácha), zaslepeného vlastnou matkou (Martina Preissová).
Po tom, ako manželia Bovaryoví opustia francúzsku obec Tôtes a presťahujú sa do Yonville, fiktívneho mesta v Normandii (čo sa z Loužného inscenácie možno dozvedieť len zo slovného popisu, respektíve uvítacej piesne miestnych obyvateľov, nie z konkrétneho scénického riešenia), Ema spontánne stretáva sčítaného, sympatického mladíka, študenta Leona, v hereckom stvárnení Filipa Březinu. Emu a Leona k sebe pritiahne hlboké literárne cítenie, ale predovšetkým túžba po vypočutí a skutočnej láske. Vzájomné duševné vzplanutie je preto takmer okamžité. Avšak k fyzickému prekročeniu hraníc dochádza až v závere deja, ktorý sa odohráva v Paríži. A hoci to Leon s Emou myslí úprimne, nakoniec ju už ako čerstvý študent parížskej univerzity opúšťa, pretože sa mu znechutí jej márnotratnosť, aj emocionálna nestálosť.
V Yonville skríži Eme náhodne cestu ešte jeden muž. Ide o staršieho, ale na pohľad stále atraktívneho a zároveň prefíkaného šľachtica Rudolfa v interpretácii Roberta Mikluše. V tomto prípade už nemožno hovoriť o žiadnom „vzájomnom duševnom vzplanutí“, ale skôr o Rudolfovu sebeckú túžbu posilniť si mužské ego. Ema pre neho totiž nepredstavuje nič iné než sexuálny objekt, ktorého sa po niekoľkých ľúbostných zážitkoch napokon vzdáva, pretože netúži po zodpovednosti za zaľúbenú ženu, navyše už aj s dcérou z manželstva s Karlom Bovarym. Ema tak po afére s Rudolfom vo výsledku ostáva sexuálne zneužitá, v dôsledku čoho Loužného inscenácia komunikuje aj tému násilia páchaného na ženách, bohužiaľ, stále rezonujúcu aj v súčasnej dobe takmer po celom svete.
Ema ale napriek drsným morálnym pádom neustále hazarduje, akoby bola mužom svojej doby. Až sa vášnivo pýta hlavne mužskej časti hľadiska, prečo by dobrodružstvo nemohlo byť určené aj ženám, keď sú zaň vždy len odsúdené. Vzniknutá situácia s feministickým presahom opäť trefne zrkadlí nielen dobový, ale aj súčasný problém, a to nevyváženosť mužských a ženských práv z hľadiska sociálnej akceptácie, slobody prejavu, či najmä aj ekonomickej nezávislosti.
Barešová ako Ema Bovaryová ponúka širokú škálu presvedčivých emócií. Je naivná romantička so živými, aj krehkými gestami, nespokojná manželka s ohrnutým nosom, ľahostajná matka s odmietavým tónom, pohybovo zdatná a koketná milenka, či aj márnotratná nakupujúca s rozšírenými očami. Vzostupy a pády, ktoré časom vyplynú z jej jednotlivých rol, z nej v závere vymodelujú ženu odhodlanú stáť si za svojimi rozhodnutiami. Ženu, ktorá sa búri konvenciám. Až feministku. Za nenúteným a zároveň rozvášneným herectvom Barešovej je znateľné, že je jej rola Emy nielen herecky, ale aj osobne blízka.
Na presvedčivosť Barešovej hereckých polôh má zásadný vplyv aj kostým a scénografia inscenácie. Postava Emy má na sebe v úvodných obrazoch oblečené bledoružové saténové šaty po kolená s dlhými rukávmi. Ich farba, materiál a voľný strih trefne zdôrazňujú jej vzletnosť a naivnosť. Pohyb v týchto šatách je obzvlášť živý. V radosti zo svojej lásky teatrálne gestikuluje, a roztomilo poskakuje. Miestami sa však pred očami svojho manžela sotva pohne. Akoby v tom momente predstavovala krehkú porcelánovú bábiku, ktorá by mala len stáť a nič nerobiť, ani nepremýšľať. Len byť a usmievať sa hovoriac, ako nekonečne miluje svojho manžela. Bovary sa preto nedotýka Emy až tak často, za čím je čitateľná jeho rešpektujúca láska k nej.
Po návšteve plesu, na ktorý je Ema, spoločne s manželom, pozvaná, ostáva oblečená v dlhých cyklámenových šatách s odhalenými ramenami a s veľkou mašľou zo zadnej časti. Ema ich má na sebe takmer do konca inscenácie. Tmavá ružová a zdanlivo ťažký materiál šiat metaforicky podporujú mentálny prerod Emy na honosnú manželku, matku a neskôr aj luxusnú milenku.
Podstatným atribútom postavy Emy je aj perlový náhrdelník, ktorý jej visí nielen na krku, ale je v nadrozmernej podobe nainštalovaný aj nad javiskom. Perly v tomto kontexte fungujú ako symbol majetku. Keď sa Eme v živote darí, má ich na krku. Keď nie, prichádza o ne formou nevyhnutného predaja na získanie ďalších peňazí alebo aj prudkým gestom nahnevanej svokry. Perly, ktoré visia vo vzduchu, sa od začiatku javia negatívne. Sú nadrozmerné, ťažkopádne pôsobiace, a navyše aj mierne zamotané. To všetko vystihuje tiež Emin životný príbeh, ktorý sa najprv javí ideálne a relatívne slobodne, ale časom sa tak skomplikuje, že už nemá východisko a ostáva zauzlený. Perly totiž zohrávajú kľúčovú rolu aj v rámci Eminej smrti, pretože práve zjedením niekoľkých z nich nakoniec pácha samovraždu.
Najnovšia Paní Bovaryová tematizuje prešľapy ľudských, aj medziľudských slabostí a odkrýva problémy, ktoré sú stále aktuálne. Kľúčový je feministický presah inscenácie, ktorý svojím konaním akcentuje ústredná ženská postava. Barešovej revoltujúce herectvo má nepochybne potenciál podnietiť k premýšľaniu nad možnosťami osobnej slobody, ako ženy, tak aj mužov.