Nespočetne prívlastkov, ktoré sa asociujú s Moskvou, by sa mohli zdať ako prázdne klišé na prilákanie turistov. Po osobnej skúsenosti ale hádam každý spontánne prehlási, že Moskva je mestom paradoxov, či že ju rozumom nie je možné pochopiť. Toľko absurdít a antagonizmov ako tu môžeme vskutku len ťažko hľadať v iných mestách. Chvíľami má človek pocit, že sa prechádza po Beverly Hills, inokedy zase, že sa ocitol v krajine tretieho sveta. Nájdeme tu bujnejúcu kultúru na najvyššej úrovni, ale aj do očí bijúci gýč. Na ulici stretneme milionárskych mafi ánov, ktorí veľmi radi predvádzajú svoje bohatstvo, a v metre žobrákov, ktorí všemožne skúšajú hrať na ľudské city. Komunistická obludná architektúra sa tu čnie popri nádherných pravoslávnych chrámoch. Západné reťazce rýchleho občerstvenia konkurujú starým stánkom s pirôžkami. V Moskve koexistuje všetko, čo si len človek dokáže predstaviť.
Sovietska paradigma stále prítomná
Jedným z bežných výjavov je tu luxusný výklad u Tiffanyho, ktorý vystavuje tie najkvalitnejšie a najdrahšie šperky popri plagáte upozorňujúcom na sviatok národnej jednoty (dizajn plagátov k štátnym sviatkom sa za posledných 50 rokov veľmi nezmenil). Tento zvyk, ktorý u nás znie už iba ako dávna spomienka s humorným podtónom, nie je ničím výnimočným. Štátnych sviatkov je nespočetne mnoho, dokonca keď nejaký z nich vychádza na víkend, presunie sa na iný deň, aby ľudia mali svoje zaslúžené voľno navyše. V Rusku politická moc porúča dažďu a vetru, a môže takisto zatočiť aj s časom.
Počas príprav na oslavy tohto sviatku vyrástlo na Červenom námestí monumentálne pódium vyzdobené symbolmi komunistického režimu a podobizňami Lenina a Stalina, a to pred luxusným obchodným domom GUM, vybudovaným podľa západného komerčného vzoru. Ratio zdá sa tu naozaj zbytočné. Oslavy boli neobyčajne pompézne, bohaté a masové. Celý deň po meste chodili rodiny s deťmi, oblečenými v kostýmoch policajných strážnikov a vojenských dôstojníkov. Centrum sa už od rána sčasti uzavrelo, dopravu riadila polícia, a Červe
né námestie bolo až do začiatku programu neprístupné. Obrovské davy ľudí sa ale prišlo aspoň z diaľky pozrieť, čo sa pre nich pripravuje. V našich pomeroch by sa to dalo prirovnať ku koncertu Madonny. No táto mánia a davová psychóza vyrástla z podhubia národného povedomia a úcty k svojím dejinám.
Kultúrou posadnutí Rusi a divadelná mafia
Počas prechádzky centrom mesta narazíte často na veľmi početné skupiny ľudí, ktorých sa polícia snaží nejako zorganizovať a ukázniť. Na prvý pohľad tieto výjavy pripomínajú pouličné demonštrácie, no dojem klame. Tieto davy sa tvoria pred najznámejšími múzeami, galériami a divadlami. Neobyčajne silné kultúrne povedomie miestnych vyžaduje až policajnú asistenciu. Ľudia v treskúcej zime čakajú aj dve hodiny, kým sa na nich dostane rad. A to všetko bez slova, bez jediného vzdychu či nutkania čakanie vzdať.
Najznámejšie divadlá dokonca bojujú s mafi ou. Častokrát už hodinu po zverejnení programu na celý mesiac nie je jediný lístok voľný. Špekulanti tak vyrábajú falošné lístky a pred divadlom ich ponúkajú za horentné sumy. Na stránkach niektorých divadiel dokonca nájdete upozornenie na túto „divadelnú mafi u“. Biznis im ale rozhodne nestojí, do Divadla na Taganke si mnohí tieto lístky pred divadlom opakovane kupujú a dúfajú, že raz narazia na niekoho, kto im predá originál.
V divadelnom hľadisku
Za samostatnú kapitolu stojí refl exia divadelného publika v Moskve. Návšteva divadiel tu je bežnou súčasťou každodenného života, a to aj napriek tomu, že dĺžka predstavení sa pohybuje priemerne okolo štyroch hodín. Po usadení diváci začínajú tlieskať a od nedočkavosti vyzývať hercov, aby vystúpili na javisko. Potleskom častujú počas predstavenia aj každého herca, ktorý vystúpi na scénu, podobne oceňujú aj monológy a citovo vypäté dialógy. A keď majú zlý výhľad, stoja, aby im nič neuniklo. Počas celého štvorhodinového predstavenia.
Ruský divák má neobyčajný kultúrny rozhľad a povedomie. Predstava, že sa do divadla chodí na herecké hviezdy, v lepšom prípade na známe tituly, po návšteve Moskvy vyznieva viac ako absurdne. Tu sa do divadla chodí na divadlo. Pri nešťastných režijných nápadoch sa z hľadiska ozývajú simultánne pohoršené vzdychy, pri tých dobrých naopak na znak pochvaly diváci súhlasne kývajú hlavami. Počas prestávky sa vo foyeri utvárajú hlúčiky ľudí, ktorí konfrontujú svoje názory a bohaté divadelné skúsenosti s daným predstavením. Komentujú réžiu, dramaturgickú prácu s textom, výtvarnú stránku inscenácie a iné. Nie je nezvyčajné vidieť v týchto kruhoch aj staršie deti a adolescentov. Rozumieť divadlu sa tu skrátka nosí, a nie len to. Divadlo nie je len módnou záležitosťou, ale aj vášňou a pýchou Moskovčanov.
Dostojevskij u Majakovského
Jedným z predstavení, ktoré som mala možnosť v tejto kultúrnej metropole vidieť, boli Bratia Karamazovci v Divadle Majakovského, v réžii Sergeja Arcibaševa. Jedno z vrcholných diel ruskej klasickej literatúry je akousi veľkou metaforou ruskej spoločnosti, apel na jej rozkladnú morálku. Dramatizácia románu, ktorý dodnes prináša aktuálne posolstvo, tak akcentuje hlavnú myšlienku dopadu straty hodnôt na spoločnosť.
Inscenácia nesie podtitul Symfónia strasti. A vskutku je komponovaná ako hudobný kus s dokonalým rytmom. Veľká časť inscenácie sa odohráva vo veľmi precítených monológoch postáv, predovšetkým labilného Dmitrija, na ktorého padne obvinenie z vraždy otca. Tvorcovia im do úst vložili mnohé repliky, ktoré zovšeobecňujú myšlienky predlohy a aplikujú ich na súčasnú ruskú spoločnosť. V situáciách veľmi vypätých vnútorných bojov postáv ich rečový prejav graduje až k akejsi hudobnosti, pripomínajúcej dramatické a úderné spevácke prednesy Vysockého či Okudžavy. Rytmus monológov a ich dramatické napätie znásobuje aj veľmi organicky použitý zbor. Ten tu funguje ako hlas ľudu, pozostáva z postáv miestnych plebejcov. Tí monológom naslúchajú, dávajú najavo svoje názory a emócie, čím vstupujú do nepriameho stretu s danou postavou. Sú akýmsi živlom v opozícii k intímnym a sebaspytujúcim monológom, dej sprevádzajú aj prostredníctvom ľudových piesní a tancov.
V inscenácii je veľmi výrazne prítomný aj ruský zmysel pre tragikomiku a mystiku. „Bulgakovovsky“ poňatá postava Čerta, v slušivom obleku a s cylindrom, tu naozaj pôsobí ako vystrihnutá z Majstra a Margaréty. Komicky a s nadhľadom komentuje dej, no jeho slová sa nedajú brať na ľahkú váhu. Svojou priamočiarosťou a adresnosťou sa dostáva postavám pod kožu a uvádza ich do nepríjemných situácií kritickej sebarefl exie. Pri súdení Dmitrija je tu pandantom k sudcovi, popri línii právnezákonného rozmeru zločinu nastavuje všetkým postavám zrkadlo z morálneho hľadiska.
Čechov žil, žije a bude žiť!
Nekonečné spory o to, či sú Čechovove hry komédie alebo tragédie, ma priviedli do Vachtangovovho divadla na Čajku v réžii Pavla Safonova. Bulletin k inscenácii je v tomto ohľade nekompromisný a pozýva nás na komédiu. Celkový dojem ale pre mňa nebol tak jednoznačný. Pomer tragických a komických momentov je zhruba rovnaký ako v čechovovských inscenáciách u nás. Vizuálna stránka tiež na prvý pohľad pripomína Čechova, na akého sme zvyknutí, respektíve ktorý nás neprekvapí – čierne a biele kostýmy, minimálna scénografi a a prenesenie režijných akcentov takmer výhradne na herecký súbor. Napriek tomu všetkému inscenácia pre mňa pôsobila diametrálne odlišne. Ten rozdiel tkvie niekde inde, a to v precíznejšej dramaturgii.
Čechovove hry sú jednoznačne mnohovrstevnaté. V prvom pláne sledujeme banálne salónne rozhovory, pod ich povrchom nachádzame bohaté vnútorné tragédie postáv. Inscenácia Čajky vo Vachtangovovom divadle bola navyše takpovediac „celá naopak“. Scény, ktoré ponúkajú komediálny potenciál, boli prevedené v tragickom tóne, a naopak, scény smerujúce ku tragike režisér odľahčil komediálnosťou. Takáto práca s textom zdá sa mi v tomto prípade omnoho precíznejšia, inscenácia tak ťaží z omnoho hlbších nuáns a otvára širšie spektrum psychologických motivácií.
Mnohé repliky, ktoré sú v emocionálne vyhrotených pasážach textu smerované ku konkrétnej postave, herci prednášajú akoby stranou, do publika. Tým sa z dramatickej priamej konfrontácie postáv stáva konštatovanie „pre seba“, tak typické pre komédie, a teda určujúce komediálny ráz výstupu. Často sa hovorí o tom, že hysterické vzdychy a sebaľútosť postáv písal Čechov s nadhľadom, no pri snahách tento nadhľad do inscenácie nejako vniesť, sa častokrát hysterická tragédia mení len v hysterickú komédiu. Jeden aj druhý extrém ale ide proti tlmeným dôrazom textu, môže veľmi ľahko narušiť jeho krehký, no o to údernejší dramatický potenciál. Práve repliky stranou sú veľmi jednoduchým a nerušivým spôsobom, ako akcentovať salónnu humornosť hry bez do oči bijúceho kŕču.
Naopak, komédia sa mení v tragédiu napríklad vo výstupe Nininho prednesu Treplevovho patetického textu. Mnohé interpretácie ťažia z tejto pasáže čo najviac komediálnosti, do výstupu vnášajú čo najviac gýču, herečky predstavujúce Ninu sa hystericky zmietajú v trápnej póze naivnej a prepiatej herečky. Pavel Safonov tu zvolil ale omnoho miernejší tón. Text sa tlmene ozýva z reproduktorov, herečka len veľmi jemnými a elegantnými pohybmi v červenom svetle vytvára mystickú atmosféru. Je to gýč, ale nie tak okázalý, mnohí by dokonca dokázali prisúdiť výstupu aj určité kvality. Postavy Niny a Trepleva tak dostali omnoho dôstojnejšie vyznenie, výstup je vnímaný skôr ako neúspešný pokus začínajúcich umelcov s veľkými ideálmi. Nový rozmer tak dostávajú aj postavy divákov výstupu, pretože ich nepriatie je v tomto prípade erudovaný názor kultúrnych a vzdelaných ľudí, ktorý tento gýč dokážu odhaliť. Tak sa prehlbuje aj motív vzťahu Trepleva so svojou matkou. Arkadina by mala byť oporou svojmu synovi o to viac, že jeho práca istý potenciál má. Napriek tomu sa mu otočí chrbtom a pred všetkými ho strápni, akoby jeho prácu pomeriavala s najväčšími umelcami. Potlačenie jej materskej lásky v prospech svojho neotrasiteľného postavenia a imidžu tak prerastá do omnoho obludnejších rozmerov.
Postava Máši je často interpretovaná ako jedna z najtragickejších v Čajke. Lenže fakt, že nosí čierne šaty kvôli nešťastnej láske, svedčí skôr o jej emocionálnej nezrelosti, než o skutočnej tragédii. Safonov ju predstavil ako mladé a naivné dievča, ktoré len potrebuje pútať pozornosť. Jej láska nie je skutočná, prejavuje sa len tým, že sa ostentatívne vrhá pred všetkými do náručia Treplevovi a nechce ho pustiť. Inak v zásade zostáva chladná, a skôr ako nešťastná, je unudená a zakomplexovaná.
Vo výpočte postáv, ktoré tu boli interpretované tak trochu „naopak“, by som mohla pokračovať ďalej, no dej inscenácie bol koncentrovaný prevažne v milostnom trojuholníku Treplev, Nina a Máša. Tým zároveň nadväzujem na predstavu, že Čechovove hry sa nedajú zoškrtať. Dajú, ale divákovi to potom môže byť ľúto. V konečnom dôsledku ale pre mňa zásadným zistením zostáva fakt, že text Čajky ponúka neobyčajné množstvo nuáns, ktoré sa dajú odhaliť len neustálymi otázkami a intenzívnym dialógom s textom. Pri hľadaní interpretácií postáv nestačí vychádzať z všeobecných vzorcov, ktoré tu môžu byť naopak na príťaž. V prvom rade je nutné sa oprostiť od predsudkov rozumu a vychádzať z faktu, že máme pred sebou tak výsostne ruské dielo. A že nie je klišé, že Rusko je výsostne iracionálna krajina. A práve len skrz iracionálne môžeme dospieť k skutočne hlbokej emócii, pretože len emócia, ktorá nemusí prejsť „skúškou správnosti“ v hlave, je namierená presne.