Švédsky výtvarník, autor kreslených fi lmov a komiksov Max Andersson sa inšpiruje ponurými témami. Miesta,v ktorých sa odohrávajú jeho príbehy sú temné domy, špinavé ulice, podivné krčmy... Jeho komiksy sú mierne absurdné, majú surreálny nádych. Opakujúcimi sa motívmi sú netradičný vznik nového života, klonovanie, (personifi kovaná) smrť, mŕtvi ľudia i veci prichádzajúci z podsvetia, hojne používané zbrane, no často i láska či iné formy pozitívnych citov. U Andrerssona je hranicamedzi svetom živých a mŕtvych tenká, postavy (často sú to i deti) tieto svety obojsmerne prekračujú. Jeho komiksy, hoc sú morbídne, majú osobitý šarm.
Pixy bol prvý Anderssonov publikovaný komiks a po-stupne vyšiel v ďalších ôsmich jazykových mutáciách. Je o „odeve na bezpečný sex, budovách, čo požierajú ľudí, opitých embryách s bazukami, peniazoch, ktoré vás oserú a recyklovateľných telách“ (ako sa píše na prebale knihy). Reflektuje vlastne i vysoké témy ako smrť, život, čo je medzi nimi a kto tomu šéfuje, rieši otázku zodpo-vednosti, ponúka mierne hororovú predstavu o fungova-ní životného kolobehu.
Pixy sa stal aj východiskovým materiálom pre rovnomen-nú (štvrtú absolventskú) inscenáciu študentov herectva na KALD DAMU. Adaptáciu pripravil režisér inscenácie Radek Beran. Niektoré časti vypustil, iné prispôsobil domácim (českým) podmienkam. Príbeh zhutnil, spojil viaceré dramatické postavy do jednej a vytvoril priestor na rozohratie situácií, v ktorých mohli spoločne s herca-mi interpretovať miesta, či udalosti po svojom. Z košaté-ho komiksu sa mu podarilo zostaviť zrozumiteľný príbeh. Alkovi a jeho priateľke Angíne pri milovaní zlyhá anti-koncepcia. Angína ide na potrat. Nasťahujú sa do bytu záhadného pána, ktorý krátko na to, ako im odovzdá kľúče, zomrie. Kým je Alka v práci, Angíne z podsvetia za-telefonuje Pixy – mŕtvy plod a chce od nej, aby mu čítala rozprávky. Angína mu číta osemnásť hodín a keďže sa bojí Pixyho vyhrážok, pošle Alku, aby ho tentoraz zabil on, pretože ona to už raz urobila.
Tvorcovia sa rozhodli (samozrejme, úplne legitímne) nereflektovať na možnosť naznačiť i istú vážnu stránku príbehu. Keď volá potratený plod matke, existuje pries-tor aj na kus trpkosti, či strachu. V predlohe je tiež viac zdôraznený postupný rozklad vzťahu Alku a Angíny. Ten v inscenácii zachytený nie je, respektíve hneď prvá scé-na naznačuje, že nejde o silný vzťah; na druhej strane tvorcovia zintenzívnili vzťah, ktorý vznikne medzi Alkom a Pixym.
Vo výstavbe inscenácie zvolil režisér Radek Beran princíp revue, ktorá v častiach prerušujúcich dej upadá do bez-medznej zábavy. Dej prerušuje päťčlenný chór spermií. Herečky komentujú príbeh, zbytočne dovysvetľujú, majú sebaironizačné dialógy na tému bábky v divadle, o svo-jej domovskej katedre, vysvetľujú divákom princíp pre-meny bežnej veci na objekt, s ktorým sa dá na javisku pracovať. To všetko aj s nahrávkami potlesku a výkrikov publika ako poznáme napríklad zo sitcomov. „Technic-ký“ význam týchto výstupov je jasný – môžu sa počas nich odohrať priznané prestavby scény. Ich významo-tvorný (ironizačný a zdôrazňujúci divadelnosť) rozmer sa však po čase stráca, stávajú sa zbytočnými, ba priam otravnými. Aj rozpačitosť týchto vstupov pramení v cel-kovom probléme inscenácie, ktorým je dojem, akoby jej značná časť vznikla princípom „prvá dobrá“. Výstupy sú nevycibrené, nedotiahnuté a humor často prvoplánový. Aj zábava, uvoľnené herectvo a „chcieť si to užiť“ (he-rečky v jednom zo „spermiových“ výstupov deklarujú, že je to ich posledná študentská inscenácia a chceli si ju poriadne užiť) sa môže spájať s precíznosťou a väčšou premyslenosťou, dôrazom na moment a detail. Inscenácia je hýrivým gejzírom nápadov. Spomeňme niektoré. V predlohe sa Alka zamestná v Národnom chove peňazí, kde sa v rozvíja príbeh mincí a ich ex-krementov (peniaze „serú“ na ľudí), v inscenácii je to miesto, kde „se perou špinavé peníze“. Tvorcovia využili slovnú hračku a peniaze sa skutočne perou – bijú. Boj zvádza päťstokorunáčka zosobnená Boženou Nemco-vou a Anežka Česká ako päťdesiatkorunová bankovka. Herečky, hoci to najprv vyzerá na boxerský zápas, zvád-zajú slovný boj. Je to zaujímavou javiskovou skratkou zobrazené prostredie Alkovho zamestnania, no tiež pa-trí k výstupom, ktoré by zniesli korektúru, povedzme autocenzúru.
V ríši mŕtvych majú potratené plody karneval. V tej chvíli namiesto rôznotvarých bábok na tyči animujú herci rôzne hračky – niekto prišiel na karneval za koňa, niekto za opicu, niekto ako soška Panny Márie... Ďalší dobrý moment, ktorý svojou realizáciou ostal v počiat-koch. Nápady, ktoré herci ponúkli, sa isto dali dotiahnuť do kultivovanejšej zábavy (a to aj keď išlo o bujarú párty potratených plodov).
Ďalšou scénou, ktorú inscenátori exponovali viac ako je to v komikse, je čítanie Pixymu cez telefón. V origináli mu Angína číta Kafkov Zámok (Andersson sa rád priznáva ku kafkovským vplyvom) a Dostojevského Zločin a trest. V inscenácii sú to časti z Malého princa, Zločinu a trestu a Zlatovlásky. Kým Angína číta, vedľa to v pozmenenej podobe herci pomocou objektov inscenujú. Ide o paro-dované výstupy – Malý Princ je plyšová hračka, Pijan je plastová fľaška naplnená vodou. Vraždu z Dostojevského hrajú s párkami a kečupom, Zlatovlásku sa mladík sna-ží spoznať pomocou zvukov, ktoré vydáva pri erotickom dráždení, no nakoniec si zvolí princa. I do týchto častí pre-sakuje celkový problém inscenácie – chýbajúca selekcia. Umiernenosť by zvýraznila ich iróniu a karikatúrnosť.
V inscenácii je i niekoľko nepochybne zaujímavo vystava-ných scén. Napríklad rozhovor Angíny s Alkom súčasne prebiehajúci v dvoch papierových rámoch. V jednom sto-ja tak, že vidíme tvár Alku, v druhom tvár Angíny, part-nera predstavuje „dablér“ – iný herec/herečka stojaci chrbtom k publiku. Okrem vtipu je to i odkaz na formu predlohy – komiks.
Tiež prechod do podsvetia je inscenovaný s nápadom. V predlohe je to pomerne zložitý proces, je potrebné na-vštíviť Ambasádu sveta mŕtvych. V inscenácii je vstupu do podsvetia zobrazený ako postupne vystavaná scéna – štyrikrát sa opakuje tá istá kroková variácia sprevádza-ná orientálnym hudobným motívom, no vždy pribudne postava, či scénický komponent.
Postavy komiksu prechádzajú zo sveta živých do sveta mŕtvych a opačne. Do podsvetia však nemožno ísť s te-lom. V komikse nie je problémom telo opustiť a neskôr si nájsť nové. V inscenácii je na to dobre vymyslený princíp. Každá z javiskových postáv nosí so sebou igelitovú tašku a v nej má bábku. Keď postava zomrie alebo opustí svoje telo, pracuje herec s bábkou.
Naopak, nie úplne jasný je princíp postavy Angíny. Ok-rem herečky ju predstavuje i bábka animovaná piatimi niťami. Striedanie výstupov bábky a herečky nie je pres-ne vymedzený.
Autorkou výtvarnej zložky inscenácie je Silvie Gajdošíko-vá. Zdá sa, že princípom je „žiaden princíp“. (Nemal by byť v divadle aj chaos organizovaný?) Scéna a kostýmy pôsobia ako veľký neporiadok. (Nepochybne cielene.) Gajdošíková kombinuje vzory, farby, materiály. Zdá sa však, že bezuzdne.
V popredí sa nachádza štvorcová drevená konštrukcia obalená papierom, ktorá predstavuje byt Angíny a Alka. V úvode je na nej pripevnená papierová silueta sídlis-ka. Veľká papierová kocka v tej chvíli symbolizuje dom, v ktorom Alka s Angínou bývajú a aj jej tehotenstvo. Keď príde správca, ktorý kocku zničí – roztrhá papier, je jas-né, že ide o potrat i o zničenie domu. Režijne i scénogra-ficky šikovné! No krátko na to nasleduje výstup chóru spermií, ktorý to komentuje a vysvetľuje. (Zbytočne.) Scénograficky je vyčlenená už len časť podsvetia, kde sa Alka stretne s Pixym. Svet mŕtvych embryí predstavujú dva plechové schody. (Pravdepodobne ide o inšpiráciu z komiksu, kde sa do sveta mŕtvych ide eskalátorom, na ktorého konci sa škárou vstupuje do podsvetia.) Schody, na ktorých je pripevnená patchworková plachta slúžia ako paraván pre výstup s bábkami (spomínaný karneval) i ako priestor na jeden z tých brechtovských výstupov chóru spermií – parodujúca muzikálová vsuvka s piesňou Každá spermia je svätá.
Kostýmy sú navrhnuté rovnako v duchu neporiadku – neladiace farby a vzory, nesediace konfekčné veľkosti. Nenapomáhajú charakterizácii javiskových postáv. Jedi-nou výnimkou je predstaviteľ Pixyho – má farebné tričko a traky, vďaka čomu pôsobí nezbedne, chlapčensky. Neestetickosť či akási náhodnosť toho, čo majú javiskové postavy odeté, by sa dala interpretovať skrze myšlienku o temnom a špinavom podsvetí – mieste, kde vlastne žiadne pravidlá neplatia. No i ľudia zo sveta živých sú odetí nedbalo, nelíšia sa od ostaných postáv.
Prednosťou inscenácie je jej hudobnosť (hudba Vít Bruckner). Na bicích nástrojoch celú inscenáciu sprevádza Viktor Schramek. Navyše i každý z hercov sa zhosťuje hudobného nástroja. Hudobný výber reprodukovaných piesní podporuje parodizáciu – How deep is your love pri scéne súlože a Víš, holky těžší to maj po potrate.
Ťažko v prípade tejto inscenácie písať o jednotlivých hereckých výkonoch. Zuzana Hodková, Jana Kollertová, Elena Volpi, Johana Vaňousová, Anna Suchánková, Milan Hajn, Adam Kubišta, Tomáš Běhal, Tomáš Podrazil a Ště-pánka Glogarová, súdiac aj na základe iných inscenácií, napĺňajú herecké predpoklady, možno hovoriť o ich he-reckej potencii. Po štyroch rokoch štúdia na škole sú zo-hratí, dokážu na seba reagovať, zaimprovizovať, udržať rytmus inscenácie... Predvádzajú štandardne dobré výko-ny, napĺňajú základné očakávania. No v inscenácii tohto druhu nemali šancu ukázať, čo ponúkajú nad štandard. Nedostali príležitosť predviesť nuansy svojho hereckého umenia. (Podobne ako v inscenácii Stvoření.)
Inscenácia Pixy si žiadala tvrdšiu režisérsku ruku. Zaujímavý a dobre spracovaný námet, herecký potenciál a množstvo nápadov skončili vo výsledku ako kostrba-to pôsobiaci a nedopracovaný divadelný tvar. Ak však cieľom inscenácie bolo len „poriadne si užiť poslednú študentskú inscenáciu“ svoj účel splnila. Hoci „sme si to užívali“ aj v hľadisku, otázne je, či nie o niečo menej ako samotní tvorcovia.