Komédie Carla Goldoniho nesporne patria k najpopulárnejším titulom v repertoári divadiel. Aj laikovi sú známe hry ako Sluha dvoch pánov, Mirandolína a v neposlednom rade Poprask na laguně. Veď napríklad Sluha dvou pánů v Národním divadle v Prahe je najreprízovanejšou inscenáciou v histórii Národního divadla alebo napríklad v českých divadelných kontextoch silne rezonovalo niekoľko úspešných ,,Popraskov“, či už v Národním divadle (1961), Divadle na Vinohradech (1994) alebo v DISKu (1961). A práve v DISKu sa opäť rozhodli mladí divadelníci inscenovať Goldoniho hru plnú komediálnych zápletiek a nezmyselných svárov Poprask na laguně.
Režisérka (Kateřina Glogrová) a dramaturgička (Markéta Machačíková) hru násilne neupravovali a taktiež výrazne neškrtali. Čo má za následok takmer dvojapol hodinovú inscenáciu, ktorej tempo pravidelne stúpa a klesá a je priamo podmienené momentálnou dispozíciou alebo indispozíciou hereckého tímu. Súvisí to s tým, že režisérka s dramaturgičkou svoju hlavnú pozornosť venovali tomu čo je v inscenácii najdôležitejšie, a to je herectvo. Mladí herci musia vehementne obsiahnuť na pohľad jednoduché charaktery, ktorým musia dať zreteľný nadhľad a jasnú motiváciu. Zároveň by mali v sebe objaviť schopnosť kolorovať svoje fi gúry a vytvoriť z nich článok, ktorý prirodzene, ale samostatne zapadne do (inscenačného) celku. Režisérka cielene pracovala s hereckým prejavom a jemu podriaďovala aj režijné nápady a celkovú koncepciu. Svojim vedením sa snažila udržať dynamiku a spád počas celej inscenácie (aj keď počas tretej reprízy práve vďaka hercom dynamika výrazne klesala) a aj jej zásluhou žiaden z hercov na scéne nevytvára sólovýkon, ale všetci hrajú ako (a pre) jeden kompaktný celok. O režisérkiných ďalších schopnostiach a názore sa však naozaj viac dozvedieť nedá. Už pri výbere hry bolo viac menej jasné, že sa bude jednať skôr o ,,herecké“ divadlo ako o divadlo výrazne režijne interpretačné. Keďže (nielen) táto konkrétna Goldoniho hra vyžaduje výrazných hercov, ktorým by malo vystačiť, aby ich režisér presne viedol, udržal tempo celého tvaru a správne vystihol pointy a komediálne miesta. Aj keď aktuálna inscenácia Poprasku na laguně je divadlo, v ktorom dominujú herecké výkony, tak veľa krát konečný tvar práve determinujú niekedy až priepastné rozdiely medzi jednotlivými výkonmi protagonistov.
Z mužských predstaviteľov predovšetkým zaujal výkon Adama Krausa v Goldoniho (pravdepodobne) autobiografi ckej postave vyšetrujúceho sudcu Isidora. Kraus ho interpretuje ako ulízaného a samoľúbeho pána z inej (vyššej) spoločenskej vrstvy, ktorý sa smeje na vlastných vtipoch a verí vo vlastnú dokonalosť. Svoje výstupy začína v pokojnom tóne a vo viere, že všetko vyrieši vďaka svojej racionalite. Jeho Isidoro však rýchlo zisťuje, že to u Chiozzanov takto nebude fungovať a veľmi chvatne s nimi stráca trpezlivosť. Pri výsluchu je Kraus až v cholerickom záchvate a jeho afekt sa stáva výpoveďou o jeho bezmocnosti s tak „sakramentskými“ ženskými ako sú tie z Chiozze. K zvýrazneniu jeho charakteru – ulízaného a úlisného baziliška hercovi výborne dopomáha kostým (jemne hnedý oblek), krátke fúziky a rekvizita palička, slúžiaca skôr na okrasu než na chôdzu. Kraus sústredil svoju hereckú prácu najmä na gesto a hlasový prejav. Medzi jeho najlepšie výstupy patria časti, keď sa zalieča Checce a scéna, keď ho Tita Nane obviní zo skrytých chúťok na ňu. Vtedy jeho Isidoro stráca suverenitu, strieda ju vystrašený pohľad, ktorý však jeho racionalita dokáže rýchlo zahnať.
Tita Nane Jana Ťoupalíka je prostým drsniakom v koženej bunde a s nožíkom vo vrecku. Ale v scéne, kedy sa s ním Lucietta zo vzdoru rozchádza, sa ukáže aké jemné city jeho duša obsahuje, a že sám nemôže za svoju žiarlivosť, ktorá ho poháňa trestať všetkých, ktorí ju zapríčinili. Jeho snúbenica Lucietta mu v podaní Kláry Krejsovej dáva na žiarlivosť a prehnanú agresiu pádne dôvody. Ryšavovlasá herečka svojim temperamentom chrlí na svoje okolie oheň a najdôveryhodnejšie jej idú práve scény, kde môže byť na vrchole agresie a vzdoru. Adéla Petřeková ako jej švagriná Pasqua podľahla povrchnému gestickému a mimickému výrazu (predovšetkým časté zdvihnutie rúk v emočnom záchvate) a zo svojej postavy nevyťažila všetok potenciál, ktorý postava a hádam aj herečka má. Lucettine a Pasquine susedky sa oproti svojim „súperkám“ rozohrávajú pomalšie, ale naplno svoje charaktery dofarbia pri výsluchu u Isidora. Checca Markéty Frösslovej je ešte len neskúsené a infantilné dievčatko, ktoré sa však chce podobať svojim starším sestrám. Túži sa vydať ako oni a je jej absolútne jedno za koho. Sama chce vyvolávať bitky, ale takmer žiadnej sa fyzicky nezúčastní, iba ako pozorovateľka a nenápadná pomocníčka. Frösslovej sa hodila táto postava najmladšej „treperendy“, ale niekedy akoby bola tlačená do jemného mimického prehrávania. Jej staršia sestra Orsetta v interpretácii Michaely Ďurišovej zo všetkých obsadených herečiek najviac oplýva talianskym temperamentom a na javisku dokáže vytvoriť skutočný taliansky vietor. Nielenže si nedáva pozor na ústa pred svojimi susedmi a rodinnými príslušníkmi, ale je drzá aj na Isidora; samovoľne mu vymýšľa prezývku a nakúka cez rameno. Zároveň k zvýrazneniu vzdorovitej povahy Ďurišovej pomáha častá póza – obe ruky na bedrách a široko rozkročený postoj, ktorým vyjadruje svoju panovačnosť a odbojnosť. Najstaršiu zo sestier Liberu Ivana Krmíčková obohatila o prvotný zdravý úsudok, ľudský humor, tvrdohlavosť, a neskôr predovšetkým o ženskú prefíkanosť.
Toffolo Marka Adamczyka je tým správnym ,,frackom“ ako má byť. Verí svojmu vtipu a dôležitosti a je pohoršený a až prekvapený, že je len sezónnym pobavením pre chiozzske slamené vdovy. Jeho Toffolo je skvelou analýzou plautovského parazita a slabocha, ktorý si užíva slávu teda to, že ho niekto dôležitý počúva, a s radosťou malého chlapca líči Isidorovi incident, ktorého je sám páchateľom. Chlapčensky sympatický Beppo Jana Huška je rovnako tvrdohlavý ako Ťoupalíkov Tita Nane. Oproti nemu je však Hušek smiešnejší a sympatickejší svojou prostotou a neschopnosťou sa okamžite zorientovať vo vzťahoch okolo neho. O zvyšku jeho výkonu sa nedá veľa konštatovať, keďže pred prvou reprízou si poranil nohu a nasledujúce predstavenia odohral s barlami. Tie paradoxne dopomohli ku komickému zvýrazneniu niektorých jeho scén. Interpretácia najkomediálnejšej postavy hry Patrona Fortunata nepodľahla šablóne dobrého ujka, ktorý komolí reč a nevie si poradiť so ženami zo svojej rodiny. Fortunato Petra Borovca je mladý človek, ktorý počas svojich cholerických záchvatov dokáže na svoju manželku a švagriné stiahnuť ruku, ale pri ich škriepkach je rovnako bezmocný ako ostatní muži. Škoda len, že Borovec nedostal väčší priestor pre výraznejšie komediálne vypointovanie niektorých svojich výstupov. Toni Jana Vejražku pôsobil správnym mužským dojmom ako chlap na mieste s rozumným úsudkom. Lenže veľakrát hercovým slovám a konaniam chýbala zreteľná motivácia a pri niektorých ukričanejších replikách mu nebolo jasne rozumieť. Ale nezrozumiteľnosť slov pri ukričaných scénach a nejasné motivácie sú výčitkou pre viacerých/ viaceré jeho kolegov/ kolegyne.
Nemenej dôležitou zložkou je výtvarná stránka inscenácie. Minimalistická scéna Karla Čapka zložená z kaskádovito poskladaných praktikáblov, jazierka, lavičky, pouličnej lampy a stĺpu na lepenie plagátov absolútne inscenátorom vystačila a ponúkala tak obrovský priestor, ktorý herci využívali po celej núkanej ploche DISKu (nevymedzujúc prepadlisko a povrazisko). Najdômyselnejším scénografi ckým prvkom bol kufor, ktorý si pravidelne prináša (aj keď by sa skôr hodilo slovo priváža) Isidoro. Kufor, z ktorého si vďaka jeho polyfunkčnosti dokáže stvoriť kreslo, archív spisov a zásobáreň lahôdok na oslavu zásnub. Kostýmy Anety Grňákovej inscenáciu presne nesituovali do konkrétneho časového obdobia. Svojou prílišnou farebnosťou a na druhej strane uhladenosťou nedopomáhali vypovedať skoro nič o dobe, postavách alebo hre. Popri pestrofarebných záplatách napovedajúcich o chudobe rybárskych rodín pôsobil kostým Vicenza (čierne sako, nagelované a ulízané vlasy) príliš nehomogéne. Táto výčitka však patrí predovšetkým režisérke, ktorá sa pokúšala z Vicenza (Vuk G. Čelebić) vytvoriť typ ,,pána dôležitého“, ak nie mafi ána. Nápad veľmi dobrý a z textu vyplývajúci, lenže v samotnej inscenácii neopodstatnený. Tento motív režisérka nepotiahla ďalej a tým pôsobil Vicenzo medzi zvyškom farebných záplat svojich susedov z Chiozze príliš umelo (za čo môže vo veľkej miere aj nejasné herecké vedenie a hercovo prehrávanie).
Inscenácia Poprasku na laguně síce nepriniesla aktuálne posolstvo pre dnešných divákov, ale to pri Goldoniho textoch niekedy ani nie je nutné. Jeho hry sú aktuálne vždy, pretože písal o obyčajných ľuďoch, ktorí prežívali svoje obyčajné problémy a také isté povahové črty a problémy prežívajú aj dnešní ľudia. Tak načo násilne hľadať v hre niečo čo v nej nie je? Radšej zvýrazniť to, čo v nej je (precízne napísané charaktery, vtipný dialóg a obraz skutočného života), a to, prečo nezišla z javiska už vyše dvesto rokov (na rozdiel od mnohých dobovo aktuálnych hier). Aj keď ťažko v inscenácii presne hľadať režisérkin dôvod, prečo si túto hru vybrala a prečo ju na scéne školského divadla uviedla, tak jej inscenácia má vďaka niektorým hereckým výkonom schopnosť divákom ukázať gogoľovské krivé zrkadlo ich pováh, ktoré už tak dômyselne pozoroval vo svojej dobe samotný Goldoni.