V ľudskej povahe je obsiahnutá potreba sociálnej interakcie, pozorovania a kontaktu. V minulosti sa tieto potreby nedali ignorovať. No nakoľko to platí v súčasnosti? Prečo sa zaujímame o problémy ľudí z obrazoviek na úkor osudov našich blížnych? A ak sa zaujímame, kde je prípustná hranica záujmu a prehnaného záujmu? Možno aj podobné úvahy viedli k vzniku hry a inscenácie Reality snov.
V rámci Slovenského víkendu ženského divadla v Prahe patrilo poslednú októbrovú sobotu divadlo Disk hosťujúcemu štúdiu Twiga1 z Banskej Bystrice. Hra Jany Juráňovej Reality snov symbolicky završuje prvú dekádu snáh tohto štúdia v oblasti búrania rodových stereotypov a zobrazovania ženskej skúsenosti z iného náhľadu. Reality snov je prvým textom pre toto divadlo, ktorý vytvorila autorka mimo tohto Štúdia. Neobsahuje len jednoduchú tému, s ktorou sa dá v súčasnej (a nie len divadelnej) tvorbe stretnúť pomerne často - stratu úprimnosti komunikácie.
Túto problematiku organicky vsádza do širšieho kontextu, v ktorom sa zlučuje aj s témou médií. Kladie otázky, do akej miery sú médiá schopné ovplyvňovať náš život? Juráňovej hra možno neupúta svojou pointou, ale určite upúta spôsobom, akým sa tieto skutočnosti zobrazujú a plynú v interpretácií protagonistiek/ov Twigy.
To čo Juráňová v texte komponuje na jednej strane nekomplikovanými, niekedy až banálnymi situáciami a jednoduchými vetnými konštrukciami, vzápätí strieda buď presunom do paralelného diania, metafory mediálnej reči, alebo príchodom mužského elementu do ženského prostredia. Jednoduchosť reči postáv však nie je limitom pre významovosť a hodnotu výrazu s akým sa narába v inscenácií.
Ústredným bodom, od ktorého sa celé dianie odvíja, je postava Matky (Jana Oľhová). Tá si svoju samotu kompenzuje častým telefonovaním svojej mŕtvej sestre Božke (Mária Šamajová), Božka má okrem funkcie komentátorky deja aj metaforický význam starých dobrých časov. Ďaľšími postavami sú Matkine dve dcéry Staršia (Marianna Mackurová) a Mladšia (Nina Müller), ale aj postavy manželov Matkiných dcér, či farár (Daniel Heriban), na fotke sa zjaví aj Matkin mŕtvy manžel. Pri vymenúvaní postáv a osôb by mohlo vzniknúť zdanie, že tento príbeh prináša sondu do konkrétneho rodinného prostredia. Fakt, že postavy nemajú vlastné mená a celkový rozsah diela neposkytuje priestor na komplexnú charakterizáciu, paradoxne podporuje celkovú univerzálnosť príbehu. V ňom možno spoznať až príliš známe situácie z bežného života.
Výraznou skutočnosťou je obsadenie Jany Oľhovej v role Matky. Janu Oľhovú možno v súčasnosti vidieť vo viacerých podobných rolách (Kukura, Sedem dní do pohrebu, November, August na konci Ameriky,...). Pre jej herectvo je charakteristické, že si vie zachovať rozmanitosť a štruktúrnu bohatosť prejavu a interpretácie svojich postáv. Inak tomu nebolo ani v postave Matky. Koncipuje ju ako ženu, ktorá pomaly stráca pevnú pôdu pod nohami svojej psychickej integrity, na druhej strane sa nevzdáva a snaží sa uvažovať a hľadať, kde spravila vo svojom živote chybu. Pokúša sa nájsť odpoveď na otázku zmyslu svojej existencie. V prejave sa zahráva s výrazom rezignovaného trpenia, ale aj s odtieňmi bezstarostnosti, najmä keď komunikuje so svojou sestrou. Marianna Mackurová ako Staršia by sa rada príblížila k ideálu statočnej ženy, priam až trpiteľského typu, no prejavuje sa to iba strnulosťou a rezervovanosťou pri kontakte s Matkou. Mladšia Niny Müller je ešte vzdorovitejšia a odťažitejšia. Z dvojice dcér je práve ona bojovnejšie naladená a voči Matke je aj drzejšia. Daniel Heriban je najcharakteristickejší v jemne komickej postave Farára, ktorú charakterizuje ráčkovanie. Postavy mužov Matkiných dcér sa napriek jeho hereckej snahe trochu zlievajú. Muž Staršej je zranený, resp. plachý, po tom čo sa dozvedel o dlhoročnom klamstve z čias svojho detstva. Druhý muž Mladšej je samovrah, ktorý v konečnom dôsledku na seba iba upozorňuje a má zvláštne motívy konania. Božka Márie Šamajovej je charakterizovaná ako typická starena, hlavne spôsobom akým rozpráva, parochňou a čiernym kostýmom. V konečnom dôsledku všetci herci vystriedajú na veľmi malej ploche minimálne dve jasne kontrastné polohy, v ktorých môžu vyniknúť. Text nie je natoľko obsiahly, aby poskytol príliš veľa možností na komplexné herecké uchopenie postáv. Spôsob, akým sa o to v Twige pokúšajú, je dostatočne hravý, impulzívny, nápaditý, poskytujúci pocit známych sociálnych schém. A teda na veľmi malej ploche (textu aj scény) sa divákovi dostáva množstvo známych aj neznámych situácií a vzťahov, ktoré poskytujú priestor na zaujatie mysle a imaginácie diváka. Napríklad rituálne sledovanie televízie, rodinné návštevy a rozhovory postrádajúce zmysel.
Inscenáciu charakterizuje výborne zvládnutá práca s atmosférou a jej zmenami. Tie umocňoval hudobný podklad, ktorý bol založený hlavne na známej melódií (F.Kryštof-Veselý: Len život bez ženy je blažený), no prechádzal do súčasne a elektronicky ladenej interpretácie. Hudobný výber (D.Heriban) sa uplatnil ako dynamizujúci faktor najmä pri zmenách scén. K nastoleniu známej „rodinnej“ atmosféry napomáha aj vysielanie televíznych správ známej komerčnej stanice, reklám, telenoviel a relácií, ktoré možno vidieť na malom televízore.
Scénografia (Miriam Struhárová) pracuje v prvom pláne s motívom televízneho programu, celá izba je totiž „vytapetovaná“ televíznym programom. V pláne druhom aj s dualitou a dynamickou premenou priestoru. V pravej časti javiska sa nachádza izba Matky a vedľa nej paralelný priestor, ktorý je naznačený bielym baletizolom, ku koncu sa steny izby transformujú na ružový bodkovaný svet, v ktorom sa postavy Matky a dcér zjavujú v strihoch a hovoria svoje repliky. V inscenácií sa objavuje aj bábka (manekýna). Jej využitie sa nedá porovnávať s celkovou nápaditosťou scény, réžie a herectva. Využitá bola len minimálne, iba v jednom obraze, v scéne paralelného diania, kde sa odohráva opis zoznámenia Staršej so svojim mužom. Na kvalite výsledného scénického tvaru by neubrala ani jej úplná absencia, alebo naopak väčšie využitie. V tomto stave, totiž ako funkcia symbolu resp. znaku ostáva na polceste a nevyužitá.
Téma tejto inscenácie je skutočne intímna a otázky, ktoré predkladá sú možno nezodpovedateľné slovne, resp. ich riešenie spočíva skôr v podstate skutkov. Je to však inscenácia, pri ktorej ich dešifrovanie naozaj baví. Dobre a pútavo opisuje symptómy a situáciu ľudí na sklonku ich produktívneho veku, načrtáva úskalia medzigeneračných vzťahov a možných nedorozumení z nich vyplývajúcich.
Inscenácia je miestami odľahčená humorným nadhľadom a poetikou vyzretého autorského divadla. Jej tempo pôsobí dynamicky a sled obrazov plynie vo veľmi koherentnej línií. Napriek zjavnému, žensky zafarbenému náhľadu, sa jedná o text aj inscenáciu, ktoré pertraktujú výsostne súčasný pocit, súčasný pohľad na fenomén, ktorý sa šíri naprieč spoločnosťou a netýka sa len ženskej časti spoločnosti. Na konci príbehu sa Matka pýta, či by sa svet bez našich statočných mám zrútil? Ja odpoveď už mám, ale vy si po ňu príďte do BDNR, alebo sa spýtajte tej svojej.
1 Štúdio Twiga vzniklo v Banskej Bystrici a už vyše desať rokov pôsobí popri Bábkovom divadle na rázcestí. Hlavné témy, ktoré vo svojej tvorbe skúma a rozoberá, je rodová rovnosť a ženská skúsenosť. Na niektorých umeleckých projektoch spolupracovali s feminisitickou organizáciou Aspekt.