Za 4 mesiace v Prahe som standing ovation zažila len raz, aj to na zahraničnom predstavení. Zatiaľ čo v Bratislave a na Slovensku vôbec standing ovation nie je už ani štandardom, ale priam povinnosťou. Spoločenskou povinnosťou. Slovenskí diváci už nerozoznávajú dobré a zlé divadlo, dobré a zlé zážitky. Veľakrát im stačí známy herec zo seriálu a niekoľko vypätých či vtipných situácií. Podliehajú masovej vlne standing ovation, ale mnohí pritom nestoja z vlastného presvedčenia, ale iba z vlastného sedadla. Len aby sa nepovedalo. Nuž, kdo neskáče není Čech a kto nestojí, nie je Slovák.
P.S.: Ak je situácia v Prahe rovnaká ako v Bratislave, študijný a výskumný pobyt autorky nebol úspešný.