Táňa Brederová

Aleks Sierz je britský divadelní kritik, teoretik a vysokoškolský pedagog. Vystudoval politologii, moderní historii, archivnictví, žurnalistiku a uměleckou kritiku. Po ne příliš vzrušujících zaměstnáních v archivech začal působit jako redaktor různých novin a časopisů. V současnosti píše na volné noze a je spoluredaktorem internetového portálu www.theatrevoice.com. Proslavil se zejména jako autor publikací In-Yer-Face Theatre: British Drama Today, The Theatre of Martin Crimp a John Osborne´s Look Back in Anger. Středem jeho zájmu je poválečné britské drama. V tomto oboru je považován za nejvýznamnějšího odborníka současnosti. Poslední Sierzovou publikací je Rewriting The Nation: British Theatre Today. Více informací najdete také na stránkách www.inyerface-theatre.com a jeho blogu http://sierz.blogspot.com.

Dva kopance na záver

Výhodou študentského časopisu je patričná dávka bezbrehej anarchie, ktorej sa nám po škole sotva kedy dostane. Nevýhodou je, keď musíte napísať niečo do rubriky exitorial, a neviete čo s tým. Ale keďže onedlho prídem o štatút študentky, užijem si svoju poslednú zlacnenú tramvajenku a poslednú dávku onej bezbrehej anarchie, ako sa patrí. Väčšinou sme sa v exitoriali dočítali, že je hrozne fajn čo robíme, že sme šikovní a že sme dobre vykročili, aj keď sme občas zakopli. Od sudičiek už teda máme požehnaní dosť. Ja, novopečená bývalá šéfredaktorka, mám ale ešte celkom čerstvé zážitky z reality.

Absolventský ročník Katedry činoherního divadla tento rok predstavil mimo iných aj často inscenovaný titul ruskej klasiky Tři sestry. Minulý rok bolo súčasťou absolventského repertoára uvedenie Racka. Obidve tieto inscenácie majú okrem podpisu autora spoločné jedno – tradičný prístup k interpretácii textu. Zdá sa, že študenti radi siahajú po Čechovovi ako po autorovi, ktorý ponúka jedinečný potenciál pre javiskovú akciu a budovanie komplexných hereckých výkonov. Mnohí by sa mohli ohradiť, že od študentov očakávajú predovšetkým nové hodnoty a experiment. Načo ale znásilňovať text, ktorého sila spočíva v jeho jemných nevyslovených významoch? Načo búrať tradície, ktoré dnes majú stále toľko čo povedať?

Ktosi múdry kedysi dávno kdesi ďaleko povedal, že kultúra a umenie robia človeka človekom. Dnes sa potá- came medzi názormi, že umenie je strata času alebo v lepšom prípade dobrý biznis. Zdá sa, že po uplynutí storočia plného hrôz nás rozožiera pohodlnosť, nikto už radšej nechce vedieť kto je, nikto už nechce rozumieť svojej existencii. Matné odlesky toho najlepšieho, čo si o sebe môžeme myslieť, nájdeme v médiách, a naopak naše temné stránky sa často menia na gýč, patetický historizmus či pseudonihilizmus. Predchádzajúce generácie umelcov mali na čo reagovať, proti čomu bojovať, dnes (vraj) už nie je téma. Po troch tisícročiach sa spoločnosť dostala do stavu, v ktorom nemá potrebu hľadať tému, a ešte si niekto trúfa povedať, že umenie dnes nemá zmysel? Len ťažko niekedy v dejinách malo väčší. 

Fakt, že tvár je vyjadrením základného vzťahu tela a duše, by mal byť základnou poučkou všetkých diva-delníkov. Samotná existencia divadelnej masky a jej štandardná typológia je toho viac než jasným dôka-zom. Kniha Josefa Vinařa Hercova tvár I.¹, ktorá vyšla koncom minulého roka v slovenskom preklade, sa snaží tento vzťah osvetliť a sprístupniť, premostiť výskum fyziognomiky tváre s divadelnou praxou.

V minulom čísle Hybris sme v tematizovanej diskusii kládli svoje otázky pedagógom dramaturgie na umeleckých vysokých školách v Čechách a na Slovensku. Okrem témy výuky tohoto predmetu sme sa pýtali na premeny praktickej dramaturgie od roku 1989. V tomto čísle spovedáme študentov – Martina Sládečka a Kateřinu Menclerovú z JAMU v Brne, Petru Štorcelovú z Akadémie umení v Banskej Bystrici, Mira Dacha z VŠMU v Bratislave a Ondřeja Šulca z KALD DAMU. Ich príspevky majú sprostredkovať súčasný, minulosťou nezaťažený pohľad na študovaný odbor, na prostredie dnešného sveta a kultúry a na proces výuky. 

Slová ako kultúra či umenie dnes asociujú kultiváciu, umelosť, kultivovanú umelosť či umelú kultiváciu – skrátka faloš, ktorá čím ďalej tým viac odvádza našu pozornosť od širšých presahov estetických zážitkov.

Hybris nie je marshmallow!

Týmto výkrikom strieľam úvodný výkop nového ročníka časopisu Hybris, a zároveň ho považujem za pomyselné požehnanie od sudičiek do budúcnosti. Tento akademický rok sa v našej redakcii ponesie v duchu „borenia mýtov“, ktorý sme nahryzli už v poslednom predprázdninovom čísle pod vedením Vítka Pokorného. Okrem recenzií inscenácií v DISKu teda rozšírime nás tematický záber o reflexiu súčasnej kultúry, a to pod heslom „žiadne okolky, žiadne servítky!“.

Už viac ako dve desaťročia sa spoločnosť našich post-komunistických krajín môže popýšiť prívlastkom demo-kratická. Po dlhom období totality sa to zdá pre našu kultúru vykúpením. Dlho umlčiavaní umelci opäť do-stali slovo a kultúra sa vymanila z ničivého područia vládneho diktátu (a čo sa kvôli nemu všetci naplakali). No odkedy každý môže povedať všetko, nikto akoby ne-chcel povedať nič. Očakávané explózie kreativity a veľké myšlienky zapadli prachom, nahradené sú bezduchými apoteózami nevzdelanosti a kultúrnej ignorácie. Vysní-vaný komunistický raj, ktorému sa všetci vysmievali, nahradil nemenej smiešny raj konzumnej spoločnosti.

Nespočetne prívlastkov, ktoré sa asociujú s Moskvou, by sa mohli zdať ako prázdne klišé na prilákanie turistov. Po osobnej skúsenosti ale hádam každý spontánne prehlási, že Moskva je mestom paradoxov, či že ju rozumom nie je možné pochopiť. Toľko absurdít a antagonizmov ako tu môžeme vskutku len ťažko hľadať v iných mestách. Chvíľami má človek pocit, že sa prechádza po Beverly Hills, inokedy zase, že sa ocitol v krajine tretieho sveta. Nájdeme tu bujnejúcu kultúru na najvyššej úrovni, ale aj do očí bijúci gýč. Na ulici stretneme milionárskych mafi ánov, ktorí veľmi radi predvádzajú svoje bohatstvo, a v metre žobrákov, ktorí všemožne skúšajú hrať na ľudské city. Komunistická obludná architektúra sa tu čnie popri nádherných pravoslávnych chrámoch. Západné reťazce rýchleho občerstvenia konkurujú starým stánkom s pirôžkami. V Moskve koexistuje všetko, čo si len človek dokáže predstaviť.

Hľadaniu odpovedí musí nutne predchádzať hľadanie otázok. Pri apokalyptických vzlykoch nad dnešnou nekultúrnosťou to tak ale často nie je. Pod neúprosnou paľbou samoúčelnej kritiky sa tak ocitlo takmer všetko, čo si pod slovom kultúra môžeme predstaviť. A pojem masmédiá je v určitých kruhoch najhrôzostrašnejším vulgarizmom. To, že celá produkcia komerčných médií je podriadená požiadavkám trhu, je už dnes ale klišé. V zásade predsa na tomto fakte nie je nič zlé ani neobvyklé. Aj výrobca jogurtov sa snaží nájsť najobľúbenejšiu chuť a nemusí to byť nutne tá, ktorá chutí najviac jemu samému alebo Umbertovi Ecovi. Musí to byť tá, ktorá chutí masám, tá, ktorá opojí najviac zmyslov. A teraz je na rade otázka: čím sa stala produkcia médií ópiom ľudstva? Ktorý faktor spôsobil, že sledovanie televízie je dnes hádam najobľúbenejší relax?

Brnenská inscenácia s názvom The Amnesic Days of the Polar Nights vznikla vrámci študijného programu Ateliéru fyzického divadla pro scénu a fi lm JAMU. Dala by sa teda skôr zaradiť do sekcie tanca a pantomímy než do divadla. V koláži nejednoznačných výstupov sa rozvíjajú ešte nejednoznačnejšie osudy postáv. Napriek tomu divák veľmi dobre tuší, čo sa tu odohráva, hoci akákoľvek formulácia by bola len násilnou verbalizáciou nepomenovateľného.

Predpoveď počasia na dnes, 22. mája 1925 je viac ako priaznivá. Červená žiara na oblohe rozmetáva posledné biele mračná, ľudia sa konečne môžu tešiť na šťastné zajtrajšky. Teplé slová štátnych úradníkov zahrejú na tele i duši. Stačí sa teda obliecť ľahko, pre istotu ale odporúčame červené šatky a legitku. A hlavne nezabudnite mávať a tešiť sa. 

Hádam niet dramatika, ktorý by dával tak krásnu rovnosť šancí hercom, akým je Anton Pavlovič. Práve preto nie je prekvapením, že jeho hra sa objavila na repertoári absolventského ročníka Katedry činoherního divadla DAMU. Postavy v Čajke (Racek v preklade Leoša Suchařípy), ako aj v ostatných jeho hrách, sú všetky nemenej hlavné ako tie ostatné, a navyše všetky prežívajú dramaticky bohaté vnútorné tragédie. Čechov ale tieto osudy skrýva do banálnych salónnych rozhovorov, čím je pre hercov veľkou výzvou. A v prípade tejto inscenácie myslím, že do značnej miery naplnenou.

Skazená mládež, sex, drogy, rocková hudba – to je len zlomok všetkých neduhov, ktorým je vystavovaných päť mladých sestier v malom americkom mestečku. Všetky sú krásne a nedospelé, panensky nedotknuté, plné tú-žob spoznať život a podľalhnúť nevinným nerestiam mladosti. Ich puritánski rodičia to ale vidia inak, a tak sa rozhodnú ich čistotu zamknúť doma na dva zámky a ich krásu zneprístupniť svetu. Zo strachu zo všetkého živé-ho aj neživého im zapnú aj tú najposlednejšiu gombičku na blúzke úplne pri krku – práve tam končia zvrhlé po-hľady a nekalé úmysly ich rovesníkov. Veď doma majú predsa dosť lásky (vraj), lenže kto hľadá počas dospievania útočisko v náručí rodičov? Sociálna paranoja a strikt-ná výchova udusia sestry a vedú k hroznej tragédii – the virgin suicides. Životy ešte nenakusnuté, ukončené vlastnou rukou, túžobne očakávajúce, no nenaplnené.

Každý banálny muž otupuje a zaťažuje svoje city bremenom svojho trápne nepriestrelného ega a každá banálna žena túto jemnôstku, ktorá je predsa tak (aaach...) mužná, naivne prehliada. Tak keď banálny Kazimír príde o prácu a banálna Karolína len tak mimochodom spomenie, že sa k sebe eventuálne ako partneri nehodia, je prirodzene koniec veľkej lásky. Bezpredmetná pripomienka je pre zlomeného muža ranou pod pás a smrteľnou urážkou, proti ktorej sa bráni ďalšími urážkami. Čo na tom, že sme chceli spolu stráviť život, rozchod je väčšia sranda. Hlavne, keď sme na mníchovskom Oktoberfeste a všade je veľa piva a ľudí a kolotočov a jedla a sladkostí a cirkusantov a kuriev a zbohatlíckych sukničkárov. Tak smelo do toho, zničte sa, deti, dnes máte na to!