Vo svete nových technológií, ktoré v súčasnosti predstavujú umelá inteligencia (svoj najväčší vzostup zažila len v priebehu posledných niekoľkých mesiacov, preto sa jej zatiaľ venovať nebudem), rozšírená a virtuálna realita, je aj divadlo dotknutou oblasťou, pretože podlieha neustálemu vývoju a snaží sa prispôsobovať novým trendom. Za posledných niekoľko rokov, kedy sa zvlášť virtuálna realita (VR) zdokonalila a sprístupnila verejnosti, a možno sa v blízkej dobe stane bežnou súčasťou každodenného života, sa diskutuje aj o tom, ako technológie dokážu meniť divadelnú tvorbu. Zatiaľ sa tento novodobý technologický boom prejavuje len v niektorých inscenáciách českých a slovenských divadiel, no tvorcovia vo svete sa čoraz častejšie snažia experimentovať s možnosťami využívania VR, rozšírenej reality (AR)[1] alebo hologramov. Mali by sme preto myslieť na možný vplyv technológií v budúcnosti a reflektovať ich dopad na divadelné umenie. Divadelným praktikom sa zasa núka možnosť zamerať sa na hľadanie synergického spôsobu, ako zapojiť technológie do divadelného prejavu.
Animatronika a hologram
Animatronika[2], ako ju poznáme dnes, sa objavuje už približne od polovice minulého storočia a funguje predovšetkým na základe zmechanizovania bábky. Hoci sa tento postup často objavuje najmä mimo divadiel, napríklad v rôznych zábavných parkoch, Disneylandoch, alebo ako súčasť filmových ateliérov, aj na divadelných scénach si predsa nachádza uplatnenie. Keďže zapája okrem práce s bábkou aj mechaniku a anatómiu, zaraďuje sa k multidisciplinárnym odvetviam. V zásade teda ide o určitú formu robotov. Známe využitia animatroniky v minulosti sú The American Adventure[3] (1982) alebo The Wicked Witch of the West[4] (1989).
Hologram je zasa metóda generovania reálneho trojrozmerného obrazu. Jedným z prvých umelcov, ktorý sa spája s hologramom je Salvador Dalí, no v divadle sa s postupom tohto druhu až do 21. storočia nedalo takmer vôbec pracovať.
S technologickými inováciami sa objavujú predovšetkým nové možnosti a spôsoby práce s priestorom a jeho využitím, pričom herectvo sa zdá byť zatiaľ mimo hry. Herci tvoria jedinú živú zložku, ktorú má divák možnosť priamo vidieť, a tak na neho pôsobí asi najsilnejšie. Práve preto sa ich úloha nedá nahradiť tak jednoducho ako iný hmotný, no neživý predmet. V minulosti, rovnako ako aj dnes, sa vyvíjali rôzne nové mechanizmy a kombinácie divadelného diania s filmom, hologramom či VR. Momentálne už dokážeme vytvoriť dokonalú ilúziu reality a ešte vernejšiu verziu fiktívneho sveta. Efektívne s oboma pracovali napríklad tvorcovia inscenácie Vojnový kôň v Britskom Národnom divadle[5], kde pomocou spojenia niekoľkých technologických postupov, konkrétne bábky v životnej veľkosti koňa – animatroniky[6], videomappingu a pod., vytvorili produkciu, ktorá dosiahla veľký divácky úspech. Práve bábky zvierat si získali uznanie aj u kritikov a získali niekoľko ocenení. Ich veľkosť bola síce skutočná, ale vizuálne rozhodne nezodpovedali autentickému zobrazeniu koňa, pripomínali skôr stroj. Akoby sa cez nich komunikovala myšlienka hrôzy spôsobenej vojnou. Spojením všetkých technológií sa tvorcom podarilo vytvoriť prostredie, kde sa všetko neustále hýbe, čím sa zobrazoval aj mechanizmus vojny.
Hologram, respektíve jemu podobnú technológiu využíva aj jedno z pražských uvedení Shakespeara, ktoré je takisto plné zaujímavých technologických postupov. V Divadle pod Palmovkou sa pokúsili uplatniť princíp holografických postáv v inscenácii Sen noci svätojánskej[7], no miestami práca s nimi pôsobila až priveľmi okázalo. Spôsobovala presýtenie sa farbami, pohybmi a dianím na javisku, a zároveň sa občas zdala byť len prebytočným doplnkom scény. Iné momenty, zvlášť premietanie rôznych záhadných až strašidelných obrazov na steny zapadalo do konceptu adaptácie predstavujúcej akýsi drogový sen. V prípade tejto inscenácie, spojenie veľmi modernej práce s technológiami nefungovalo práve najlepšie. Zdalo sa akoby niektoré z fyzicky prítomných postáv víl a škriatkov boli dokonca zbytočné.
VR a AR
Virtuálna realita je počítačom vytvorené prostredie so scénami a objektami, ktoré my vnímame ako skutočné, a vďaka tomu máme pocit, že sme ponorení do svojho okolia. Takzvaná rozšírená realita je zasa naším skutočným svetom, do ktorého sa umelo umiestňujú určité obrazy alebo technológie.
Práca s hologramom, AR a VR sa ešte nestala tak bežnou, čo pravdepodobne zapríčiňujú aj ich vysoké finančné náklady. Môžu ale technológie virtuálnej reality v budúcnosti dosiahnuť alebo prekonať hranicu rarity a stať sa náhradou divadla? Divák pomocou nich skúma interaktívne a dynamické prostredie, dokáže komunikovať s postavami a sám sa jednou z nich môže stať. Pri použití rôznych aplikácií by mohol priamo ovplyvniť alebo si zvoliť priebeh. Interaktívne technológie, najmä VR, podporujú hlbšiu úroveň zapojenia sa publika, kedy aj ono príjme skutočnosť, že ide o plne personalizovaný, a možno aj o niečo viac individualizovaný zážitok oproti tomu, s ktorým sa bežne stretáva v prípade klasickej činohry. Takéto atraktívne možnosti zapájania sa nemožno ignorovať.
Ľahko sa však môže stať, že technológie ohrozia autenticitu a ľudskosť, z ktorých divadlo vychádza, a tým samotnú podstatu divadla – kontakt medzi divákom a performerom a divákmi navzájom. Divadelná budova má okrem sály aj iné priestory určené pre divákov a ich živú diskusiu. Ak by sme predstavenia mohli pomocou špeciálnych VR okuliarov zažívať doma, diváci by prišli aj o kontakt medzi sebou. Ostatne, už aj momentálne existuje možnosť pozrieť si vybrané produkcie doma pomocou VR okuliarov. Túto možnosť priniesol projekt Brejlando[8] vytvorený počas pandémie. Malo by ísť o úplne nový formát divadelného zážitku.
Keby technológie nahradili napríklad herca, a tak by vystupoval len vo virtuálnom svete a každý by ho sledoval cez VR okuliare, aká by vlastne bola v takomto prípade rola diváka? Existujú dve možnosti. V prvom prípade je divák po nasadení si okuliarov iba pasívnym pozorovateľom, ktorý nemá možnosť meniť dej a ani doň akýmkoľvek spôsobom zasahovať. Druhou možnosťou je ovplyvňovať príbeh, rozhodovať a zasahovať doň, čo stiera hranice medzi performermi a divákmi, a vytvára sa dynamické a kolaboratívne prostredie. Publikum teda stavia do inej pozície.
Divadlo a jeho možnosti smerovania
Virtuálna a rozšírená realita sa nepopierateľne stáva stále dostupnejšou pre každého z nás. Svet sa značne zrýchlil, a nie vždy ostáva čas na niekoľkohodinovú návštevu divadla. Nielen čas je problémom, ale rovnako aj vnímanie a sústredenie sa. Zdá sa byť jednoduchším nasadiť si doma VR a všetko, čo vidíme v divadle na javisku, dokážeme mať ihneď pred očami. Toto riziko zmeny prístupu k divadlu sa však môže premeniť aj na výhodu, s ktorou majú príležitosť tvorcovia pracovať.
Takto intenzívnejšie môžeme divadlo vnímať napríklad v New Yorku v inscenácii Sleep No More[9]. V The McKittrick Hotel inscenuje zoskupenie Punchdrunk hru inšpirovanú Shakespearovým Macbethom za využitia rozšírenej reality a inštalácií, do ktorej sú aktívne zapojení diváci. Tí majú možnosť v určitom čase sa samostatne pohybovať v budove. Okrem AR autori často kombinujú fyzické rekvizity a digitálne prvky. Jedným z najvýraznejších je použitie zložitej scénografie. Inscenácia sa odohráva vo veľkom sklade premenenom na hotel z dvadsiatych rokov minulého storočia, pričom pozornosť sa prikladá detailom, ktoré majú navodzovať čo najvierohodnejšiu atmosféru. Najmä svetlo hrá dôležitú úlohu. Na vytvorenie tajomnej atmosféry sú použité tiene, meniace sa svetelné vzory a tlmené osvetlenie. Aby tvorcovia zabezpečili interaktivitu, použili aj systémy založené na senzoroch a každý divák má na sebe sledovacie zariadenie, ktoré umožňuje monitorovať jeho pohyb počas celého predstavenia. Vďaka tomu môže produkčný tím prispôsobiť zážitok na základe momentálnej polohy. Najatraktívnejšou je možnosť hotel voľne preskúmavať a sledovať konkrétne postavy, pričom nelineárna štruktúra vytvára individuálny zážitok. Divadelná skupina využíva aj sociálne platformy k zapojeniu sa divákov pred, počas aj po predstavení, kde sú súčasťou online diskusií a rozširujú tak vplyv inscenácie.
AR a VR umožňuje vytvoriť všetko, čo by v reálnom svete a na javisku nebolo možné. Ale je naozaj hrozbou pre divadlo? Dokáže ho nahradiť? V niečom veľmi podobnú situáciu sme už v minulosti mohli zažiť. Fotografia predsa takisto predstavovala konkurenciu maľbe, no nenahradila ju. VR sa zatiaľ nezdá byť hrozbou, naopak vďaka nej sa dajú prekonávať fyzické limity a geografické hranice. Dokáže sprístupniť divadlo a predstavenie omnoho väčšiemu množstvu divákov. Dokonca aj ľudia s o znevýhodnením majú vďaka nej možnosť zúčastniť sa bez obmedzení.
Symbióza divadla a technológií
K jedným zo súčasných tvorcov pracujúcich s novými technológiami patrí aj režisér Simon McBurney, ktorý v inscenácii The Encounter[10] dokázal veľmi efektívne narábať aj s virtuálnou realitou, ale najmä so zvukom pomocou slúchadiel. Iným príkladom je Blackout, kde sa využívala rozšírená realita, vďaka ktorej mohli diváci vidieť fiktívny a skutočný svet súčasne cez digitálnu, textovú alebo obrazovú formu. Aj londýnsky The Lion King[11] využíval animatroniku, bábky-zvieratá spoluúčinkujúce na javisku s hercami.
Integrácia moderných technológií otvorila divadlu svet nových možností, vďaka ktorým sa dajú vytvárať pohlcujúce zážitky. Pomocou nich dochádza k novým spôsobom oslovovania publika a k vytvoreniu dovtedy nepredstaviteľných konceptov. Pri ich používaní však treba zachovávať podstatu živého predstavenia a nemali by sa stratiť bezprostrednosť, spontánnosť a energia, ktorú ponúka živé divadlo. Nadmerné spoliehanie sa na technológie nás od seba vzďaľuje. No práve zapojením nových technológií a zachovaním podstaty živého predstavenia môže divadlo naďalej zaujať a inšpirovať publikum. Vytvorí integrácia týchto prostriedkov novú formu umenia, alebo sa stane jeho novou variáciou?
[1] AR je rozšírená verzia skutočného fyzického sveta, ktorú dosiahneme pomocou využitia digitálnych vizuálnych prvkov, zvuku alebo iných zmyslových podnetov.
[2] Bližšie sa animatronike venuje napríklad Rodney Heiligmann a Gene Poor v publikácii Animatronics: A Designer's Resource Guide.
[3] Animatronický Benjamin Franklin a Mark Twain zavedú divákov na prehliadku bohatej histórie Ameriky v atrakcii EPCOP.
[4] V Kansase bola v roku 1989 uvedená jedna z divadelných adaptácií Čarodejník z krajiny Oz, a tento dizajn postavy čarodejnice sa často používa ešte aj dnes.
[5] MORPURGO, Michael. War Horse. Réžia Nick Stafford. Premiéra 17. 10. 2007. Royal National Theatre, Londýn. (Odkaz na video: https://www.youtube.com/watch?v=pdhKmRak2NM).
[6] Animatronika je technológia využívaná k vytváraniu mechatronických bábok a najčastejšie sa s ňou pracuje vo filmovom priemysle.
[7] SHAKESPEARE, William. Sen noci svatojánské. Réžia Michal Lang. Premiéra 21. 04. 2023. Divadlo pod Palmovkou, Praha.
[8] Podrobnejšie informácie o tomto projekte je možné nájsť tu: https://brejlando.cz.
[9] Punchdrunk. Sleep No More. Réžia Felix Barrett, Maxine Doyle. Premiéra 07. 03. 2011. Punchdrunk, McKittrick Hotel, New York City. (Odkaz na video: https://www.youtube.com/watch?v=3kz6I5bpxI0).
[10] POPESCU, Petru. Amazon Beaming/The Encounter. Réžia Simon McBurney. Premiéra 29. 08. 2016. Schaubühne, Berlín. (Odkaz na video: https://www.youtube.com/watch?v=hyuUpaJ6vdA&t=1s).
[11] ALLERS, Roger; MECCHI, Irene. The Lion King. Réžia Julie Tamor. Premiéra 1997. Lyceum Theatre, Londýn. (Odkaz na video: https://www.youtube.com/watch?v=SjUG0M54dQc).