Hádam niet dramatika, ktorý by dával tak krásnu rovnosť šancí hercom, akým je Anton Pavlovič. Práve preto nie je prekvapením, že jeho hra sa objavila na repertoári absolventského ročníka Katedry činoherního divadla DAMU. Postavy v Čajke (Racek v preklade Leoša Suchařípy), ako aj v ostatných jeho hrách, všetky nemenej hlavné ako tie ostatné, a navyše všetky prežívajú dramaticky bohaté vnútorné tragédie. Čechov ale tieto osudy skrýva do banálnych salónnych rozhovorov, čím je pre hercov veľkou výzvou. A v prípade tejto inscenácie myslím, že do značnej miery naplnenou.

Čechov nerozvíja jeden ústredný motív, každej postave dáva priestor pre komplexný a veľký dramatický oblúk. Preto sa pri inscenovaní jeho hier dramaturgovia vyhýbajú škrtom a skratkám - pretože tu má každé slovo svoje miesto. Dramaturgia Milana Šotka a réžia Terezy Ludvíkovej tak stavili na silu textu, vyhli sa nadbytočným ozdôbkam a gros inscenácie preniesli na hercký súbor. O tom svedčí aj výtvarne veľmi minimalistická scéna a kostýmy a využí-vanie zásadne čiernych a bielych farieb. Základom herec-kého stvárnenia postáv by u Čechova malo byť hľadanie vhodného pomeru potlačovania a prepúšťania emócií, ktorý by zreteľne kreslil dramatický vývin postáv, nezatajil žiadnu jemnú nuansu, no zároveň neskĺzal do hysterickej a splošťujúcej „perokresby“ postáv. Asi sa zdá, že moja predstava čechovovskej inscenácie je skostnatelá a kon-zervatívna, čo bez ostychu priznávam. No je to moje hlbo-ké presvedčenie, že špecifická dramatická stavba hier toh-to autora neznesie žiaden zásah a že tautológia „Čechov je Čechov“ je najvýpovednejšia floskula akú poznám.

Ako som už spomínala, u Čechova je takmer každá postava „hlavná“, divák si teda so sebou odnáša v prvom rade ten príbeh, ktorý mu herec najzreteľnejšie pretlmočí. Táto inscenácia pre mňa rezonuje predovšetkým vďaka Arkadine Marie Štípkovej. Práve jej úžasný a viac ako profesionálny výkon urobil z postavy starnúcej herečky ústredný mo-tív. U Arkadiny dochádza k množstvu rozpoltených stavov, ktoré je nutné pre správnu interpretáciu postavy dôsledne zahrať a nesnažiť sa nájsť prijateľný kompromis, použiteľný na všetky výstupy. Marie Štípková ako Arkadina sa na scéne pohybuje s čarovným sebavedomím a energiou, nenútene na seba upína pozornosť celého spoločenstva, je rodená organizátorka a zabávačka. Popri tom všetkom dokáže v prívaloch svojej sebestrednosti poodhaliť aj svoje slabé miesta, a to predovšetkým neschopnosť prijať svoj vek a s tým spojenú ustupujúcu kariéru a pozornosť. Femme fatale, krásna herečka, večne v strede pozornosti a obklopená slepo milujúcimi mužmi, svoje slabosti uka-zuje predovšetkým vo vzťahu k jej dvom najbližším – sy-novi Treplevovi a mladému šarmantnému bonvivánovi, milencovi Trigorinovi.

Mladý Treplev (Jiří Suchý z Tábora) sa v úvode predsta-vuje ako naivný začínajúci umelec, rebelujúci a tvrdohla-vý, neschopný vnímať spoločnosť a vzťahy okolo seba kvôli pohlteniu svojimi neúspešnými divadelnými pokusmi. Pri predstavení svojej gýčovej a trápnej aktovky s nervóznym očakávaním sleduje divákov a ich reakcie. Najväčší úder mu zasadí práve Arkadina, ktorá predstavenie svojho syna bez úcty prerušuje a častuje urážlivý-mi posmeškami. Jej materstvo je teda pre ňu druhotné, udržanie si spoločenského postavenia a úrovne vkusu ju v jej sebestrednosti núti priviesť vlastné dieťa do bahna a utopiť jeho vášne v hlbokom spoločenskom odvrhnutí. Treplev odhaľuje svoju intimitu skrz umenie, ktoré je síce viac ako neprijateľné, no obnažený a neistý sa dostáva na pranier kvôli vlastnej matke. Toto poníženie herec Jiří Suchý z Tábora hrá v polohe infantilnej sa-moľúbosti. Ako malý chlapec nie je schopný prijať neús-pech a hoci odvrhuje slová vlastnej matky, ničia ho tak, ako dokáže iba nemilujúca matka ničiť svoje dieťa svojou ignoráciou a opovrhovaním jeho potrebou materského náručia a uznania. Poloha zraniteľného nezrelého chlapca v tomto úvode funguje a veľmi ostro rezonuje, no v závere narúša koherenciu postavy – Treplevova samov-ražda zostáva pre diváka nepochopená. Hoci útok matky na citovo obnaženého syna vedie celkom zrejme k jeho uzavretiu voči okolnému svetu, postupne nachádza cestu ku kariére spisovateľa. Stáva sa z neho umiernený a uhladený muž, dávno vyrovnaný so svojimi prvotnými neúspechmi. Jeho vyrovnanosť tu môže byť výsledkom ako rezignácie, tak aj skutočne dosiahnutia vytúženého úspechu. Tak či onak, záverečný výstrel tu znie ako ne-homogénne a násilné odstrihnutie diváka od voyerského exkurzu do ruského vidieckeho života. Plasticita postavy a jeho večný zápas so sebou samým a s matkou, ktorá je navždy ubíjajúca časť jeho samého, sa tu bohužiaľ roz-plýva v nevyzrelej posadnutosti vlastným úspechom. Marie Štípková už v inscenácii Kazimír a Karolína ukáza-la svoju schopnosť dynamického a energického prejavu, ktorý ale nie je prvoplánovou komediálnou typologizá-ciou. Aj tu prenikol stav neistoty a strachu, a to v mo-mente, keď mala stráviť noc so zbohatlíkom Speerom. Svoj strach ale nedala vyznieť hystericky, no v jemných odtieňoch zarazenia a pochybovania v neutíchajúcich návaloch karnevalového veselia. Jej zmysel pre komickú iróniu sa zreteľne prejavil aj v Markéte, dcere Lazaro-vej, kedy v postave rozprávačky „výsměšně komentuje bitvu emocí postav“1. Fakt, že Marie Štípková je rodená herečka hlbokomyselného intelektu a energického seba-vedomia, dokazuje aj jej obsadenie v Tartuffovi do role komornej Doriny, ktorá je napriek (alebo vďaka?) svojmu nižšiemu spoločenskému postaveniu vždy o krok vopred pri odhaľovaní ľudských charakterov.

Ako herec tragických postáv sa v absolvujúcom herec-kom ročníku vyprofiloval Jiří Suchý z Tábora. Jeho moc-ný hlas a dikcia naznačujú, že tento výber nebol márny. Menej zrejmé sú ale Jiřího schopnosti budovania rôz-nych polôh jednej postavy. Ako v Čajke, tak aj v inscená-cii Kazimír a Karolína výborne vykreslil svoju duševnú rozorvanosť, ktorej sa ale kŕčovito držal aj v momentoch nie najvhodnejších. Tak sa divákovi rozplýva mužská zlo-menosť, komplex menejcennosti, pošliapané ego, zápas žiarlivosti a dôstojnosti, túžba po materskom teple, ne-schopnosť prijať kritiku a iné, ktoré Jiří Suchý zhŕňa pod všeobsiahlu afektovanú a romantizujúcu rozhnevanosť. Ako som už spomínala, druhým hereckým partnerom Marie Štípkovej, cez ktorého rozohrávala svoje rozpoltené duševné stavy, je Tomáš Klus v úlohe jej mladého milenca Trigorina. Trigorin je mladý a šarmantný spisova-teľ, ktorému Čechov dodal ale veľmi výraznú, no takmer vždy prehliadanú charakterovú nuansu cez jeho meno – Trigorin v ruštine asociuje slovné spojenie „trepe na tri hory“, ostatne podobne ako u ešte zrejmejšieho príkladu mena Treplev. Jeho autoštylizácia do úlohy zádumčivé-ho umelca a mladého bonvivána teda troskotá na tejto jemnôstke, ktorá absolútne narúša pomery. Arkadina ho nemiluje úprimne, ale kŕčovito sa ho drží a pri názna-koch jeho odmietania je zrazu neuveriteľne zraniteľná. Nie preto, že sa bojí straty životnej lásky, ale preto, že sa bojí straty svojej mladosti. Trigorin rozhodne nie je partner jej rovný, pretože Arkadina svoju úroveň bezpochy-by má, no zároveň tuší, že lepšie už nebude. Trigorin je aspoň mladý a robí dojem, no a na vidieku o to viac. Ak by sa motív Trigorinovho „trigorinovstva“ dal tušiť divákovi, Arkadinino zúfalé prosenie, aby ju neopúšťal, by mohlo byť najsilnejším motívom.

Tomáš Klus je určite hercom postáv bezstarostných zvodcov. V inscenácii Kazimír a Karolína vyznel tento jeho štýl najlepšie, nakoľko bol okorenený alkoholom a bezcitnosťou zbohatlíka. V Čajke naopak, jemný a na-ivný mladík, ktorý je módnym doplnkom herečky, zrazu stráca na svojej výpovednosti. Pasáže, v ktorých vystupo-val ako zádumčívý spisovateľ, v kombinácii s jeho fyzio-gnómiou a hlasom vyzneli veľmi presne – kontrast jeho šarmu a sebavedomia s detskosťou a pochybným talen-tom sa stáva určujúcim. No po pár pohárikoch vodky sa z neho bohužiaľ stal Speer z inscenácie Kazimír a Karo-lína, a teda vulgárny hulvát. A Trigorin rozhodne nie je hulvát. Istá miera drsnosti je asi Klusovi vlastná, ako to ukázal aj v úlohe Lazara v Markéte, dcere Lazarovej. Tu Markétinho otca charakterizoval ako „drsného barbara, co ale touží po milosti a odpuštění“ (VP).

Ďalšou postavou, ktorá je pod tlakom prostredia nútená urobiť sebazničujúci krok, je Máša Hany Marie Marouš-kovej. Jej slepá láska k Treplevovi je tu v opozícii k slepej láske Arkadiny k Trigorinovi. Arkadina túži mať po boku partnera, ktorý spĺňa kritériá jej spoločenského statu-su, Máša túži byť milovaná krehkou umeleckou dušou. Jej láska je teda čistá, no Treplev ju nevníma. Do kla-sického milostného trojuholníka sa priplieta neodbytný Medvedenko (Ivan Lupták). Medvedenko je bezduchý a nevášnivý, strohý a kŕčovitý nápadník, azda až príliš nápadné opozitum rozorvaného Trepleva Jiřího Suché-ho. Rozhodnutie pristúpiť na svadbu s ním u Hany Ma-rie Marouškovej je na škodu dramatickosti inscenácie nerozohrané, emotívne neprecítené. Je skôr akýmsi „no dobre, len mi už dajte pokoj“, než skutočnou tragédiou mladej nenaplnenej lásky. V repertoári absolventské-ho ročníka si zahrala prevažne postavy vystupujúce v ústrednom milostnom motíve (s výnimkou postavy Žebračky v Markéte, dcere Lazarovej). Typologicky je to veľmi vhodný výber, Maroušková má v sebe veľký kus nehy i oddanosti, no predovšetkým ženskosti so štip-kou zvodnej naivity. Túto polohu teda zvláda bravúrne, no podobne ako u Jiřího Suchého, ktorý svoj výraz veľ-mi vhodne objavil, menšiu pozornosť kladie na vývin postavy a charakterové odtiene.

Jej neodbytný nápadník z Čajky, Ivan Lupták, je so svo-jimi tmavými vlasmi, striktnými črtami tváre a dávkou arogancie rozhodne vhodnejšie obsadený v postave šľachtica Kristiána v Markéte, dcere Lazarovej, či prachá-ča Raucha v Kazimírovi a Karolíne. V Čajke ako subtílny a neistý Medvedenko nedostal priestor na sebe vlastný prejav, ktorý bol skôr vtesnaný do režijných pokynov, než aby vychádzal priamo zo seba.

O tom, že Čechovovi nestačili milostné trojuholníky a rozvetvoval ich do zložitejších geometrických útvarov, svedčí aj fakt Treplevovej lásky k naivnej herečke Nine Za-rečnej (Klára Klepáčková). Klepáčová je popri Hane Marii Marouškové obsadzovaná podobne do postáv mladých zamilovaných žien. Marouškové Máša ale v zásade svojou láskou od začiatku trpí, prijíma ju umiernene, hoci vnútorne bolestivo. Naproti tomu Nina Kláry Klepáčkovej je detsky naivná, energická a schopná milovať až do skonania sveta. O to viac u diváka rezonuje jej návrat z Mos-kvy, kde chcela dosiahnuť kariéru herečky a naivne verila vo veľký svet. Bez vysvetlenia svojho otrasného krachu prichádza strhaná, nešťastná a sklamaná. Možno s priveľkým pátosom rozohrala svoj neočakávaný návrat, no napriek tomu sa zdá úmerný celkovému vykresleniu postavy ako vášňami zmietanej bytosti. V menšej úlohe Vyvolávačky v inscenácii Kazimír a Karolína tiež prejavi-la brisknosť a množstvo energie, opozitná je ale jej rola Markéty Lazarovej, kde nedospela k dostatočnej plastici-te tragédie mladej ženy.

Veľmi výraznou postavou sa stal práve vďaka hereckému prevedeniu aj Šamrajev, správca majetku, na ktorom sa stretnutie postáv odohráva. Inak epizódna úloha, bez výrazných vzťahových motívov, sa v prevedení Ivana Dejmala stala akýmsi hlasom spoločnosti. Ivan Dejmal svoju rolu hrá s istou mierou komiky, ale nie je šašo Gozziho, ale Huga. Jeho slová rozhodne neberieme na ľahkú váhu, hoci je kvôli svojmu večnému úsiliu byť vtipný a v stre-de pozornosti prerušovaný ostatnými diskutujúcimi. V postave nedôležitého a zabúdaného správcu sa v jeho opomínaných poznámkach objavili veľmi ostro mierené útoky na morálku spoločnosti.

Absolventský ročník v neposlednom rade dopĺňa Igor Orozovič. Ten v hereckom súbore vypĺňa chýbajúce miesto muža, ktorého drsná zvodnosť rúca spoločenské man-tinely. Nie náhodou je obsadzovaný do rolí ako Veršinin v Čechovových Troch sestrách či mladý Cash v inscenácii Pannenky. V oboch prípadoch ide o hlavné mužské postavy, ktoré prinášajú do prostredia hry rozvrat, a to práve svojou neodolatelnosťou pre ženy. Orozovič je ale vždy gentleman, hoci v absolventskej inscenácii Kazimír a Karolína dokázal predstaviť aj muža drsného a hrubé-ho voči svojej žene. Nemenej plastický bol jeho výkon v úlohe Franca Merkla, no napriek tomu jeho fyziognómia napovedá, že v svojej dôstojnosti nedokáže ženy okato ponižovať, hoci sa zahráva s ich citmi. Doktor Dorn v inscenácii nemá žiaden milostný motív, ale je milovaný, a navyše s postavou doktora sa vďaka jeho dôstojnosti a úprimnému uznaniu dokázal naplno stotožniť.

Nikola Bartošová a Anežka Rusevová dostali v inscenácii epizódne úlohy slúžky a Poliny, Šamrajevovej ženy. Anežka Rusevová v absolventských inscenáciach vystupuje predovšetkým ako herečka tragických rolí, jej tragédie ale nevychádzajú z neschopnosti získať lásku, ale z hlbších morálnych motivácií. V postave Erny v Kazimírovi a Karolíne jej tragédia síce vyplýva zo vzťahu k jej drsnému mužovi, Franca už ale dávno nemiluje. Z dôvodu neschopnosti uživiť seba samú je ale na ňho bolestne naviazaná, odkázaná na tolerovanie jeho vulgarity a agresivity. Motív jej tragédie teda zďaleka nie je milostný. Podobne je to aj v jej výkone v postave Kateřiny v Markéte, dcere Lazarovej: „V přesném hereckém dávkování mění fyzický projev na umělecký znak bolestného klopýtání člověka krutým světem středověku.“

Nikola Bartošová je herečkou zmätených vášní. V Kazimírovi a Karolíne sa po boku Marie Štípkovej predstavila v úlohe Ely, dievčiny ľahších mravov, ktorá hľadá na festivale svojho princa na pozlátenom koni. Popri svojej kamarátke je ale veľmi nesmelá a neistá, na zvá-dzanie bohatých mužov pristupuje predovšetkým kvôli svojej subtílnosti, nie kvôli osobnej vôli. V roli Alexandry v Markéte, dcere Lazarovej „umí načrtnout svou cestu peklem vášně ke šlechtici Kristiánovi, která nemůže dojít šťastného vyplnění“ (VP).

Absolvujúci ročník KČD DAMU sa teda môže popýšiť veľ-mi pestrým a širokým spektrom hereckých osobností. Od zamilovaných naiviek, sebavedomých a energických či drsným osudom zmietaných žien, cez jemnocitných bonvivánov až k osudovým zvodcom – súbor si poradí s každým repertoárom. O tom svedčí aj širokospektrálny výber absolventských titulov. Klasika svetovej komedio-grafi e Moliérov Tartuffe, české rodinné striebro Markéta, dcéra Lazarova, hra voľných mravov Kazimír a Karolína, no a – Čechov. Pretože hádam niet autora, ktorý by dával tak krásnu rovnosť šancí hercom, a pretože Čechov je Čechov.

1 Pokorný, Vítek: Markéta Lazarová bitva patosu a přízemnosti. In Hybris 2010.2, s. 5. Dalej iba VP.