Pri stláčaní kľučky na dverách expozície Kontroverze sa mi v mysli stále vynára úvodné decentné upozornenie, že vystavované fotografie nie sú vhodné pre slabšie ná-tury. Pripravujem sa teda na najhoršie a rozmýšľam, či vôbec patrím do kategórie silných žalúdkov a mám tu čo robiť. Na moje počudovanie sú však výstavné siene plné prívetivých tvárí, úsmevov či dokonca rodičov s ma-lými deťmi. Viac ako fotografie ma začínajú fascinovať tváre a správanie okolostojacich zvedavcov. Bez debaty sú všetci tu prítomní silné žalúdky. Nik neomdlieva, ni-komu sa netisnú slzy do očí, nik nechodí so zatajeným dychom. V konečnom dôsledku to vyzerá tak, že najväč-šou kontroverziou Kontroverze je návštevník a jeho re-zervovaný prístup.
Na tento problém narazím aj o pár dní neskôr sediac v hľadisku Disku. Zavretá medzi troma bielymi plach-tami, bez možnosti úniku sa nechávam (ne)dobrovoľne unášať myšlienkou, že aj ja som zodpovedná za mučenie na javisku, že aj ja rozohrávam ukrutné My funny games minimálne svojou nečinnosťou. No na druhej strane je tu opäť aj otrlý divák. Sleduje dianie s (opäť) prívetivým úsmevom na tvári, občas sa zasmeje, aby demonštroval, že sa sem prišiel baviť a ak sa mu náhodou niektorá scé-na nepáči, pozerá sa chvíľu spokojne opačným smerom. V troch štvrtinách predstavenia si otrlý divák znudene zívne a obaja si skontrolujeme hodinky. Tak teda - Čo s ním? Čo s nami?
Snaha navodiť pocit viny, výčitiek svedomia či prinútiť nás oboch zamyslieť sa nepadla na úrodnú pôdu. Insce-nátorov sme hneď prekukli a nedali sa! Základný princíp inscenácie sa v momente otočil na hru kto z koho. Pre-kvapí herec diváka dianím na javisku, či divák herca svo-jím laxným prístupom? Nakoniec som aj ja prešla preme-nou, ktorej som sa toľko bránila. Z divadla odchádzam tiež ako pomyselný víťaz tejto hry. Bez okolkov prekročím herečku–obeť ležiacu na zemi a s odhodenými návlekmi odhadzujem aj posledné veci, ktoré ma s touto udalos-ťou spájali. Nič. Umývam si ruky. Mňa sa to netýka.
Čím to je, že aj ja som nakoniec otrlý divák, hoci nech-cem? Čím viac sa ma snažíte šokovať, tým menej sa vám to darí. Asi by som mala mať zo seba zlý pocit. Myslieť si, že moje konanie je skutočne zvrátené, neprístojné, strašné... ale nie je to v skutočnosti jedno? Veď sa stačí vyhovárať na toľko omieľanú problematiku televízneho vysielania, ktorému ja-chúďa musím čeliť. Tak teda ve-rejne vyhlasujem: Som obeťou tejto doby. Neodsudzujte ma! K laxnému prístupu ma vychovala spoločnosť. Som v tom nevinne.